Desatoro najiritujúcejších a najstupídnejších otázok za rok 2007

Zažívame to všetci: otázky, na ktoré odpovedať nechceme a aj keby sme chceli, tak nevieme. Otázky z kategórie: Budúci rok chcem pod stromček krištáľovu guľu a návod na jej použitie.
Tu sú:
1. Tak čo? Máš už priateľa?
Otázka za sto nervových bodov.

2. Kedy si ho chceš nájsť, keď teraz nemáš čas?
Osemdesiat bodov a pobavený úsmev k tomu, veď preboha nemám 75...

3. Ako sa máš?
Nebolo by na tom nič zlé, problémom je, že časová následnosť týchto otázok je rovnaká ako ich umiestnenie v rebríčku...

4. Čo škola?
Nechutné, priam zvrhlé...otázka s obľubou kladená počas skúškového obdobia.

5. Ty aj jedávaš?
Nie, žijem na vzduchu ochutenom skleníkovými plynmi, oxidmi síry a dusíkatými splodinami. Ukážka zlyhania slovenského školského systému, no štyri časti kravského žalúdka vymenujeme asi všetci (na zopakovanie: kniha, báchor, čepiec a slez)

6. Situácia: osoba s pohárikom v ruke, ktorá ma pozná 6 rokov položí otázku: Dáš si?
Som zarytý dlhoročný abstinent, ktorý neznesie ani len alkoholový smrad.

7. Situácia: nad tanierom s vypraženým kuraťom...Veď to nie je mäso, ale hydina, prečo neješ?
Možno mi niečo uniklo..rastú pečené kurence resp.hydinové plody na stromoch už nie živé?

8. Otázka: Čo robíš 15. novembra položená koncom septembra.
Akútny nedostatok rácia. Predáva sa to niekde v tabletovej forme?

9. Čo si dáš na večeru?
Štyri roky po piatej popoludní nejedávam. Snáď bude päťka to magické číslo a nemagickú devinu budem môcť zo zoznamu vyškrtnúť..

10. Čo plány dobudúcna?
Po piatej núdzovej zmene strednodobých plánov to už ozaj vytočí spoľahlivejšie ako elektrický skrutkovač.

Prajem vám krásny nový rok 2008, v ktorom sa ľudská hlúposť o čosi zmenší, veľkodušnosť a pochopenie pre ostatných zväčší. Prajem vám, aby ste si rok, ktorý je pred nami urobili šťastnejším, krajším a veselším ako sa vám to podarilo v tomto roku.

Popolušky, prostitútky a bradatí starí páni

Poznáme to všetci: romantická komédia, USA alebo zdanlivo akčný thriller, na konci ktorého zachránená hlavná ženská hrdinka padá s pohľadom plným lásky (v závislosti od schopnosti herečky) do otvorenej náruče chrabrého sympaťáka.

Zábavný priemysel len reflektuje požidavky spoločnosti. S pocitom istoty si večer sadnete pred telku a vašou jedinou úlohou je vybrať si happyend, na ktorý máte práve dnes chuť a náladu.
Prečo ich potrebujeme? Prečo dokážeme dookola pozerať na Richarda Gera s kyticou v zuboch lezúceho požiarným schodiskom k pretty Julii a ani po dvadsiaty krát sa nám nezunuje vianočná Popoluška cválajúca s princom za zasnežený horizont? Jestvujú vôbec happyendy? Nie je to ako so Santa Clausom? Ak raz prichytíte rodičov, ako dávajú darčeky pod stromček, len ťažko na neho budete opäť veriť. Ak sa raz všetko pokazí, uveríme ešte v šťastný koniec?

Možno to vôbec nie je o množstve happyendov, ktoré zažijeme. Možno je to celé práve o tých nepríjemných situáciach zdanlivo neriešiteľných. Možno je to celé o tom, ako sa s nimi vysporiadame bez zbytočnej ujmy.

Lenže aj pri najlepšej vôli sme stále iba (našťastie alebo nanešťastie) ľuďmi a máme istý prah bolesti a miestami až pridobrú pamäť, ktoré nás jednoducho limitujú a nedovolia nám prekročiť istú hranicu. Večer v kine to dokáže.

Kalendárny generalizmus

Z nejakého mne neznámeho dôvodu sa v podstate rovnaké dni volajú rôzne. Jeden z dôkazov, že napriek všetkým banálnym rečiam o logike a stereotypoch, to v reálnom živote funguje zase o čosi ináč. Vraj ak niečo vykazuje rovnaké alebo aspoň podobné znaky, máme tendeciu generalizovať a škatuľkovať. A predsa...sedem dní, každý z nich má rovnakých 24 hodín a celkom paradoxne má každý z nich iné meno. Prečo nemôže byť každý deň jednoducho nedeľa? Vyhli by sme sa tak mnohým úplne zbytočným komplikáciam, ktoré súvisia s ich odlišovaním. V pondelok sa vás ktosi opýta: Aký je dnes deň? V tej rýchlosti si samozrejeme máte celkom mizivú šancu spomenúť, a tak zo seba dostanete možno nie práve najsprávnejšiu odpoveď, s ktorou nevedomky žijete najbližšie dva dni. Poznáte ten šok, keď ste v tom, že je nádherný piatok a odrazu vás ktosi vyvedie z omylu: Dnes je ešte len streda.

Kto si to má pamätať? Iste zjednodušuje to výber nálady, ktorá sa často prispôsobuje dátumu v kalendári a blížiacemu sa víkendu. Fajn, ľudstvo stojí a padá na ochote robiť kompromisy.
Ustupujem teda zo svojej predošlej, povedzme ľahko anarchistickej pozície zrušiť názvy dní, a navrhujem zrušiť pondelok. Ak už nemôže byť každý deň nedeľa, nech sú teda aspoň dve. Alebo zrušme nedeľu pre poriadok a ako preventívne opatrenie proti planým nádejam, že pondelok premenovaný na nedeľu by bol lepším dňom.

Pre tých zdatenejších navrhujem pomerne zložité riešenie. Ráno po prvej káve: mrknúťočkom na displej mobilu, zistiť, aký je deň a dátum a v zápätí si povedať, že sa neviete dočkať dnešného dňa, lebo nedeľu máte radi. Nie je celkom fér robiť si pokusných králikov z nevinných spolubojovníkov, preto by som túto hypotézu mala najskôr odskúšať na sebe a potom vypracovať podrobnú správu o metódach použitých pri získavaní empirických poznatkov, priebehu výskumu, dôsledkoch, výsledkoch a všetkom tom, čo k takejto správe patrí.

P.S: Výsledky svojho bádania neskôr zverejním...

Hľadáte špičkovú manažérku?

Úžasné ako sa postupne vytrácajú ilúzie. Ľudia možno starnú, no určite nie všetci aj dospievajú. Polemizovať by sa určite dalo aj o tvrdení, že sú to muži, ktorí nikdy nedospievajú. Jednoducho sa nedokážeme zbaviť niektorých infantilných prejavov aj napriek pribúdajúcim rokom.
Žiarlivosť a ohováranie...Kladiem si otázku, či ide o fenomén všeobecne rozšírený v tejto spoločnosti alebo je to viac – menej doména jej ženskej časti (nie feministky, neospravedlním sa, lebo ma to, čo som práve napísala absolútne nemrzí)?

Za posledných niekoľko týždňov som nadobudla pocit, že si dokážeme závidieť úplne všetko: nosom medzi očami počnúc cez geopolitický prehľad, končiac najnovšou vuittonkou. Keby to nebolo také úbohé, smiala by som sa. Keby som sa ma to netýkalo, pobavilo by ma to celkom určite.

Pubertiaci – to sa možno dá nejako ospravedlniť meniacou sa hormonálnou hladinou. Uvažujem, ako si také niečo ospravedlníme my – dospelí ľudia. Tí istí dospelí, ktorí sa majú stať skôr či neskôr vzorom pre iných.
Odsudzujeme niekoho bez toho, aby sme o ňom alebo nej vedeli niečo viac ako len meno a možno priezvisko. Je nám úplne jedno, aká tá osoba skutočne je. Akosi nedokážeme zniesť vedomie alebo vôbec predstavu, že nie sme rovnakí, že sú ľudia, ktorí nás v niečom predčia a v niečom inom sú horší. Hlúpa ješitnosť. Ženy a muži sa s týmto vyrovnávajú rôzne. „Silnejšie pohlavie“ kričí a má problém skôr samo so sebou, „nežnejšie pohlavie“ je o čosi zákernejšie a problém hľadá vo všetkých okolo správajúcich sa celkom určite neprístoje a vyzývavo. Vo všetkých nepochybne hlúpejších, ale krajších a štíhlejších. Čarodejnice! Upáliť ich! A tým hlúpym kopám testosterónu predpísať nejaké lieky, zaviazať oči a zalepiť uši! Bodá sa odzadu, ale nežne a zásadne vo chvíli, keď sa obeť nemá ako brániť. O príčinách môžem len špekulovať: zbabelosť? Strach? Ohľaduplnosť? Snaha zachovať si tvár a možno domnelú dôstojnosť alebo čokoľvek tomu aspoň z diaľky podobné?

Preto ak máte problém s konkurenciou na trhu, ktorá je riadená ženou, zamestajte ženu aj vy. Samozrejeme nie všetci sme trpezliví...v prípade, že chcete proces urýchliť proces, postavte medzi nich muža. Je jedno, či majú 15 alebo 50, rovnako ako je jedno, či za to on stojí alebo či o neho má niektorá záujem. Nejde o nič viac a o nič menej ako čistú konkurenciu, zvláštnu hru alebo skôr črtu. A pozerajte sa. Tá premena je neuveriteľná, zarážajúca a urážajúca zároveň.

P.S.: Venované obetiam.Venované obetiam vlastnej zaslepenosti, neochoty pozrieť sa okolo pozornejšie. Venované obetiam svojej vlastnej žiarlivosti. Je smutné nemať dostatok odvahy postaviť sa problému a hľadať únikovú cestu pred sebou samým neférovým útokom.

Novembrový Rubikon

Je november, milióny ľudí na celom svete ho nenávidia. Ja ho milujem. Akokoľvek absurdne to bude znieť, je to jeden z najúžasnejších mesiacov roka. Milujem tú samotu, tú novembrovú, sivú, premočenú dažďovými kvapkami. Milujem ten ich klepot o dáždnik. Som ten čudák prechádzajúci sa prevlhnutými ulicami s veľkou kabelkou plnou papierov a kníh, nákupnou taškou v ľavej ruke, dáždnikom v pravej, zúfalo sa snažiaci zachrániť ešte stále teplú begetu pred dotieravým prameňom vody valiacim sa odnikiaľ. Ten čudák, ktorý sa podľa vás usmieva celkom nepochopiteľne, ten ktorého určite označíte za blázna.

Je november, a niektoré veci sa jednoducho nemenia. Zaujímalo by ma, či si sa zmenil Ty, či by som Ťa aj napriek tým rokom spoznala. Zaujímalo by ma, či prejdeš okolo tej istej kaviarne, či minieš ten istý antikvariát s tým istým postarším pánom, len o niekoľko rokov vráskavejším. Zaujímalo by ma, či premýšľaš o tom, o čom premýšľam ja práve teraz.

Je november, a niektoré veci sa zmeniť museli, inak by to celé viac nemalo svoj zmysel. Stratila som trpezlivosť alebo odvahu. Možno som sa začala báť. Možno som sa báť už nechcela. Možno mi už nestačil strach príliš vzdialený, aby som dokázala žiť len s ním. Možno to oľutujem. Možno to ľutujem už teraz.

Je november, a mnoho sa ešte zmení. Je to v silách jedinej letenky, jediného dňa, niekoľkých hodín, a predsa mám pocit, že to nezvládnem. Človek s pribúdajúcimi rokmi pohodlnie a začína hľadať istoty, s ktorými môže riskovať. Vždy som bola hazardér a to je niečo, čo sa nemení. Stále ním som. Stále som ochotná riskovať, ale už nehľadám spôsoby ako. To je ten jediný rozdiel. Nedokážem za sebou všetko nechať. A predsa mám pocit nákovy, s ktorým neviem bojovať. A predsa mám pocit, že modré svetlo, november a ešte... by to dokázali. Na teraz však nie. Rozhodla som sa riskovať s vedomím, že nech sa stane čokoľvek, nebudem porazeným hazardným hráčom, s vedomím, že niektoré veci sa zmeniť nemusia...

Železnice, hádžem vám rukavicu do ringu

Niekedy si ani neuvedomujem s akými nepríjemnosťami je spojený život osamote. Sú to drobnosti, ktoré si nikdy nevšimnete vo chvíľach, kedy ste zavalení prácou vyše hlavy a jednoducho nemáte čas uvažovať o sebe a iných ľuďoch. Možno keby boli železnice pohodlnejšie, nanapadlo by mi nad tým premýšľať. Pri transatlantickom lete vám dajú príjemne teplú deku (a vy tajne dufáte, že letecká spoločnosť v rámci šetrenia prevádzkových nákladov, aby mohla štrajkujúcemu presonálu dvihúť platy, nešetrí na pracích a čistiacich prostriedkoch), nie najpohodlnejší vankúš (stále neprestávate dúfať), no predsa len je to vankúš.

Ak cestujete vlakom, nič také, ani tomu podobné vám nehorzí, zvlášť ak ste klientom slovenských železníc. A dostávame sa ku kľúčovému momentu. Máte problémy s krkom. Je celkom príjemné mať vedľa seba človeka, ktorému môžete položiť hlavu na rameno a viete, že sa na vás nepozrie, ako na element z periférie spoločnosti. Ako však zabrániť návšeteve otorinolarygológie, neurológie a roentgenu, ak podobnú možnosť k dispozícii nemáte? A čo priatelia? Nie je to to isté, akokoľvek sa o tom budete snažiť presvedčiť samých seba.

Vidím tri možné východiská:
1. Cestovať vyzbrojení väčším kufrom, do ktorého sa vám pohodlne vojde aj malý vankúšik bez toho, aby ste museli obetovať obľúbenú knihu alebo šál.

2. Nájsť si pohodlný chodiaci vankúš, vylepšený o možnosť vedenia rozhovoru

3. Z trucu necestovať želenicami, aby sme si vydupali pohodlie.

Otázne ostáva, ktorá z možností vyššie uvedených je tá najlepšia, ktorá možná a ktorá patrí skôr do sféry omamných, no nepochybne príjemných ilúzií.

opäťZačiatok versus pole neorané

Ak koniec minulého storočia a prvých (takmer) desať rokov toho nového patrilo single tridsiatničkám, pre koho je tých zvyšných deväťdesiat?
Ally McBeal, Carrie Bradshaw, Bridget Jones. (Nasledovania hodné príkladyJ...) Do štádia, kedy väčšine vyhovuje štekajúci pes v inak prázdnom byte sme sa už dostali.

Otázkou preto ostáva: plynie život cyklicky alebo lineárne? Prvá z možností je voňavo pohodlná: vrátime sa do bodu, v ktorom sme kedysi začali. Budeme spoločne vstávať, raňajkovať, obedovať, žiť a spávať až do momentu, kedy sa spoločnosti opäť prejeme.
Druhý variant taký lákavý nie je pre mnohých ani zďaleka. Lineárny život znamená, že pred nami leží pole neorané. Je to nefér. Báť sa nie len toho, ako to tu funguje dnes, ale aj miliónov drobností, ktoré v sebe ukrýva beztak desivá alternatíva priamky.

Preto, keď nastane hodina pravdy, spomenieme si na večery strávené Sexom v meste, bojovaním nie len s právom ale aj s chlapmi, sebou, mužmi, sviniarmi, sebou, chlapcami, manželmi, kolegami, tými ostatnými a opäť chlapmi?
Absolvovali sme lekcie, ale využijeme ich? (Ne)Vyznáme sa v tej veľkej kaluži a nevieme, na čo sa máme pripraviť. Spoločne si sadneme ku večeri o pol siedmej a zapálime cigaretu pri filme o dve hodiny neskôr? Budeme sa to musieť opäť naučiť: auto, 300 kilometrov, dedina pánu Bohu za chrbtom, tmavočervený náter na dverách a príjemné posedenie so starou mamou, jej žlčníkom, kŕčovými žilami a vysokým tlakom a hodiny o niečom, čo sme už zabudli žiť. Dôkaz toho, že spôsob nie je v nás, ale okolo a my sme príliš zleniveli, aby sme sa obzerali.

Čiže ako ideálne riešenie sa javí vypnúť telku, rádio, nečítať knihy, novinový stánok – ach, to semenište skazy človečenstva plné lifestylových časopisov... nevychádzať z domu, vyhýbať sa priateľom a známym a všetkému, na čo sme si zvykli.
Nie...radšej opäť vstanem o pol druhej ráno a budem sa baviť na štyroch hľadajúcich tridsiatničkách, presurfujem webstránky Vogue alebo Elle ako oslavu toho, že netuším, čo ma čaká a možno neminie.

O príčinách globálneho otepľovania

piatok 7.september 2007, Krakow, Poľsko

V dopravnej zápche som strávila hodinu a pol. Deväťdesiat percent áut blokujúcich premoknuté špongiovité ulice malo jediného cestujúceho. Zvláštne. Cestujeme sami. Uviazneme v zápche sami. A predsa každý z nás čaká na to isté zelené svetlo. Potom však tri autá upchajú celú križovatku a chtiac – nechtiac tak spôsobia možno nepatrnú zmenu v plánoch všetkých stojacích za nimi.

Je to tak, že v istých chvíľach (od 07.30 do 09.30 a od 16.00 do 20.00) stojíme všetci na tom istom mieste a ovplyvňujeme sa, potom vyhodíme smerovku, prejdeme odbočovacím pruhom a necháme tú pomaly sa plaziacu masu za sebou? Sú to drobnosti, momenty, semafory, ktoré významne menia naše rozhodnutia, sú to tí anonymní ľudia za volantom ďaleko pred nami? Ovládame volantom kolesá, ktoré nám umožňujú pohyb vpred? Zmeškáte narodenie svojho prvého dieťaťa, odlet človeka, ktorému ste zabudli ešte niečo povedať, dôležitú prezentáciu. Je chyba v prevodovke či posilňovači riadenia alebo v šoférovi, ktorému sa motor zadrháva v najnevhodnejšej chvíli?

Život nemôže byť naplánovaný vopred, nemôže nám byť predurčený. Okolnosti, drobnosti ho menia v priebehu sekundy mikrospánku neznámeho vodiča päť kilometrov pred nami. Nie od základu, no majú vplyv na to, čo alebo kto príde, odíde...

Transplantovať človeka

V prípade transplantácie orgánov sa okolo trinásteho dňa prirodzene dostaví imunitná reakcia – rejekcia, čiže odmietnutie voperovaného orgánu. Ako tomu zabrániť? V minulosti sa na oslabenie imunitného systému používalo ožarovanie kostnej drene rontegenovými lúčmi. Výsledok? Nezvratná deštrukcia obranyschopnosti. Dnes sú pacientom podávané lieky, ktoré balansujú na hrane medzi úspešnou operáciou a nespočetnými infekciami. Medicína dokáže zázraky...
Čo však ak príčinou rejekcie nie je len jeden orgán ale celá ľudská bytosť? Prečo doposiaľ nemáme efektívne liečebné postupy, ktorými by sme zabránili nepríjemným situáciám?

Ak platí zákon akcie a reakcie, tak rejekcia by mala vyvolať NIEČO. Aké však má byť to NIEČO? Je možné reagovať správne? Odmlčať sa alebo hrať hru „veď to bol len dobrý vtip“ a pokúsiť sa vykorčuľovať so zvyškami dôstojnosti a sebavedomia? A vôbec musí byť odmietnutie niečím ponižujúcim? Pocit úľavy, chvíľa bez strachu, moment takmer dokonalej istoty....oslobodzujú. A sloboda neponižuje, práve naopak, slobodní sme si rovnejší ako inokedy. Bez kameňa uviazaného o chodidlo vyplávate k hladine, ku kyslíku a lúčom svetla rýchlejšie. Sloboda má v sebe niečo ľudsky zvrhlé, nejakú skazenú črtu.

Kedy sa sloboda stáva prejavom zvrhlosti? Kedy zvrhlosťou samou? Keď ju nevedome obrátime proti niekomu stojacemu oproti a celkom vedome pociťujeme radosť, opojenie kontrolou nad inou bytosťou. Alebo keď necítime nič. Pocit prázdna bolí, necítime ani len to . Cynizmus najhrubšieho zrna. Cynické skúmanie vlastných možností a hraníc trúfalosti. V konečnom dôsledku je však zvrhlým cynizmom a bezhraničnou trúfalosťou ľútosť. Akceptovanie čohosi, o čom nie sme presvedčení je zbabelou lžou, ktorá umelo predlžuje (ne)existenciu „vzťahu“ (v najširšom slova zmysle).

?bez?Hraničný Schengen ľudí

Je najlepší priateľ na celý život alebo len na dobu určitú? Na čo všetko si môže nárokovať? Ako rozpoznať moment obratu?

Možno je to podobné ako so zaľúbenosťou a po čase musí celkom nevyhnutne prísť vytriezvenie, moment, kedy začneme vnímať všetko, čo nám prekáža. A ak nie je priateľstvo tým, čo má zotrvať po celý život, ako je čo i len predstaviteľné zotrvať po zvyšok života s jedným a tým istým partnerom a nebyť pri tom neverný?

Témy rozhovorov sa skôr alebo neskôr vyčerpajú a v prípade, že tento faktor vynecháme... Má zmysel postaviť vzťah – akýkoľvek – na výmene fyziologických roztokov?

Je celkom možné, že zdanlivo nekonečný vesmír má svoju hranicu a príťažlivosť hraničí s poznaním posledného záhybu tela ležiaceho vedľa, ba priam sa núka otázka, či plachta nedbanlivo cezeň prehodená nemá záhybov viac, nenájdeme v nej viac tienistých miest, nezahaľuje viac ako ľudská telesná vyčerpateľnosť...

O ľuďoch čakajúcich a šprintéroch, svaloch a tretrách

V čom spočíva rozdiel? Vôľa? Ambícia? Ctižiadostivosť? Čo je tým motorom, ktorý nás núti vziať život do vlastných rúk? Možno to nie je to, ale skôr niekto.

Svetové rekordy sa lámu na súťažiach, kde vo vedľajšej dráhe počujete zrýchlený dych súpera. Premeriate si jeho svalovú stavbu. Zaznie výstrel, vybehnete a nasledujúcich niekoľko sekúnd prekonáte sami seba, aby ste prekonali ostatných. Čakanie si nemôžete dovoliť, akékoľvek zaváhanie vás bude stáť stotiny sekundy, no súperi sa nezastavia, preletia vôkol a už ich tempo pravdepodobne nezachytíte. Spoliehať sa na to, že sa v cieľovej rovine potknú? Absurdné. To jediné, čomu môžeme veriť sme my.
Nič nie je stopercentné. Prišľapnú a vyzujú vám tretru, za vami je značná časť trate. Vzdáte sa? Mesiace driny, odriekania. Obujete sa a hnaní vzďaľujúcim sa pelotónom vyrazíte opäť vpred tušiac, že stupienok z toho nebude, dúfajúc, že zázraky sa stávajú.

Nikto nezakladá nohy do štartovacieho bloku, nerozbieha sa, neskáče do bazéna s túžbou po socializácii medzi inými športovcami, po účasti. Ani úplní outsideri, ktorí ledva preliezli kvalifikačné limity.
Túžime a potrebujeme vyhrávať, a ak niekto po dlhodobom dvojfázovom tréningu tvrdí opak, je pokrytcom, klame.
Stáli by inak tie odreniny, zranenia za to? Za účasť?

Ilúzia + matematika + kaluže na chodníku = MY

Spomenula som si na jednu časť obľúbeného seriálu Sex v meste: Právo ženy na topánky. Ako som tak stála dnes ráno pred obuvníctvom s taškou s mojimi obľúbenými lodičkami v ruke a zúfalo hľadela na odkaz na dverách, začal sa ma zmocňovať pocit, že moje práva boli porušené. Príjemne hrejivý pocit spôsobený vedomím, že zajtra budú moje topánky opäť doma vyzbrojené novými opätkami sa nenávratne rozplynul ako kocka cukru v šálke rannej kávy pri vedľajšom stole.

Čím to je, že ilúzie sa z nášho života vytrácajú v jedinom okamihu, no vytvárame si ich tak dlho? Potrebuje už aj malé dieťa ilúzie o svete, v ktorom má žiť alebo je to výsada získaná až vekom?Asi potrebujeme nevyhnutnú dávku, ktorá otupí naše zmysly do tej miery, že život sa nám bude zdať dostatočne zvládnuteľný. Svojím spôsobom je to efekt podobný alkoholovému opojeniu dodávajúcemu guráž, keď strácame prirodzenú plachosť a pociťujeme túžbu (potrebu?) vykonať niečo za hranicou našich všedných síl. Takto by sa dali závislosti ospravedlniť neschopnosťou vytvárať ilúzie – nárazníkovú zónu nevyhnutnú pre prežitie vo valiacom sa dave.
Ale kedy sa začína ilúzia vymykať našej kontrole a obmedzovať normálne fungovanie? Vo chvíli keď prerastie v neexistujúci ideál, keď začneme hľadať, čo ako relatívnu, dokonalosť z mäsa a kostí, dýchajúcu kyslík, chodiacu na dvoch nohách, keď začneme čakať na niečo absolútne uvedomujúc si jeho nereálnosť. Keď nám niečo uniká...
Žiadna bytosť samá o sebe dokonalá byť nemôže. Je oveľa lepšie opá(í)jať sa predstavou, že až jej doplnením dokonalosť vznikne. Vychádzajme teda z vedeckého faktu: čo chýba jednej strane, nájdeme na druhej. Komplikácia? Na Severnom póle je o 20oC teplejšie ako na Južnom. Každopádne sú teploty stále v mínuse. Mínus a mínus rovná sa plus, avšak aby rovnica bola vyrovnaná musí byť výsledkom 0. Teda hovoríme o číslach opačných znamienok, ktorých vzdialenosť od bodu nula je rovnaká a práve v tomto bode sa stretnú. Zložitá matematika... Paradoxne, práve jej exaktnosť nám dovoľuje plávať v tej malej iluzórnej kaluži človečenstva.

O flexibilite, spoľahlivosti, schopnosti vykonávať "nie len administratívnu prácu" a iných prednostiach - časť 2.

Nasledujúci deň 06:50 CET
Aj keď je nepochybne možné, aby ste v priebehu necelých 12 hodín zabudli na sídlo firmy, do ktorej máte nastúpiť, moji budúci zamestnávatelia prišli na geniálne preventívne opatrenie. Pomaly som začínala chápať vodivý význam toho takmer organizovaného vreskotu, hoci ako sa neskôr ukázalo, mylne...Skutočná podstata bola ďaleko za možnosťami mojej predstavivosti.
Môj tréner...celkom sympaťák...jednoducho ho predo mňa postavili, bez akýchkoľvek okolkov a zbytočného mrhania časom na banality typu predstavenie, čím by mi boli nepochybne ušetrili trápnu situáciu...tmavé vlasy, iskrivé oči, nemiznúci úsmev, to celé v obale - tmavom obleku a čiernej košeli previazané tyrkysovo – čiernou prúžkovanou kravatou. Faktom ale ostáva, že ani X nestrácal čas a okamžite sa ma opýtal na priateľa a hneď vzápätí ma informoval o tom, že osobné vzťahy nie sú žiadúce, príležitostný sex vítaný...ak by som aj mala chuť, v tej chvíli by ma bola prešla...

Nasledovalo to, čo mi zobralo všetky slová...úprimne, vyhlásenie, že si ideme urobiť atmosféru, ma rozhodne neupokojilo. Čo by napadlo vám?
V „zasadačke“ bolo viac ako 10 pre mňa celkom nových neznámych ľudí – mladý kolektív, na môj vkus trochu primladý. Každopádne... s tým, čo prišlo som nemohla, nemala ako počítať. Dostali sme čisté papiere a klamlivo primitívnu inštrukciu nakresliť seba ako zvieratko na jednu stranu, na druhú zvieraciu podobu kohokoľvek v miestnosti. Vzhľadom na to, že moje umelecké schopnosti začínajú pri kvietku s 5 – 6 lupeňmi, zahŕňajú hmyz s rôznym počtom končatín a končia pri vyškerenom ježkovi...sa odo mňa nedal očakávať žiaden majstrovský kus. Berúc do úvahy, že som vedela meno jedinej osoby, robilo mi dosť značné ťažkosti vystihnúť niečí charakter v animálnej podobe. Takže som si pridala 4 nohy, tykadlá a zopár bodiek a snažila sa vcítiť do pozície drobného bezstavovca, môj tréner dopadol o čosi lepšie – mal len o 2 nohy viac a pribudlo zopár pichliačov. Nikdy by som neverila, že partia dospelých ľudí môže mať takú radosť z toho „jasliarenského“ výkonu.

Náplň mojej práce sa mi mala začať ozrejmovať až počas „briefingu“, kde nám bolo stručne vysvetlené, ako prejsť cez rozum priemernému človeku a vymámiť od neho podpis zmluvy a kúpu niečoho, čo nieže nepotrebuje, ale čohosi, čo priam nechce. Nebudem sa tu o tom rozširovať, no ak vás náhodou niekto osloví s čímsi takým, neskočte na to...ani v prípade, že vám sľúbi sobáš.

Zvykla som si žiť s aspoň tou drobnou štipkou zmyslu pre humor, ktorú som zdedila. Napriek tomu som sa nevyhla istým pochybnostiam...Každému zamestnancovi je počítačom pridelené číslo, na základe ktorého mu bude vydaná výplata. Otázka znela, ako si ho zapamätám. Naspamäť. A budem ho vedieť aj o polnoci? Asi áno. Asi? Majú vraj podpísanú zmluvu s tetovacím salónom, už sme tam objednané a popoludní sa tam máme zastaviť...Dievčatám ho tetujú na ľavú stranu zadku. Podarený vtip...našťastie... Kolegyňa vedľa, to zobrala vážne, aspoň odtieň pleti tomu nasvedčoval. Koniec bojovej porady...hurá do práce.

Začali sme sľubne...na káve. Rozhovory sa točili okolo nepodstatných tém, môj tréner sa bavil belením čašníčky. Potichu srkajúc zo svojho ranného pomarančového džúsu som si uvedomila, že som pravdepodobne jediná, ktorá brala spoločenské oblečenie vážne a prišla v kostýmových nohaviciach a tope (mal výstrih, ale nič vyzývavé). Ostatné dievčatá boli...no...rozhodne mali väčšie problémy so zvládaním letnej klímy a utekajúcich kilogramov. Neskôr sa ukázalo, že majú lepší cit pre strategické plánovanie ako ja. Po tom, čo sme rozobrali problémy vo vzťahoch prítomných sme sa už konečne mohli začať venovať práci – naháňaniu klientov pre istého mobilného operátora.
Zabralo by priveľa času opisovať všetkých ľudí, ktorých sme oslovili. Bolo fascinujúce sledovať môjho zaškoľovateľa...presvedčí vás aj o tom, že je členom vašej rodiny, najlepší priateľ, donúti vás výmenou za telefónne číslo oklamať otca.

Možno som na tento job zanevrela aj preto, že mi to veľmi nešlo - podľa mojich kritérií. Príčinou bola moja priveľmi profesionálne prezentácia, na ktorej som drela rok predtým práve preto. Ľudí odstrašujem. To rozhodne nemožno povedať o 2 maďarských chalanoch. To, že sú z Maďarska som pochopila až po tom, čo spolu prehodili pár slov. Vy by ste pochopili, že slovo „hungry“ nie je stav žalúdka, ale krajina pôvodu? Okolo prešli dvakrát, na ten tretí sa odvážili a skôr ako som stihla čokoľvek namietať, schytil ma jeden z nich, druhý vytiahol foťák, potom mobil...No...nič... bude zo mňa pozadie maďarského telefónu.

Po x - hodinách som mala náladu pod bodom mrazu, bola som unavená a presvedčená, že tým tresnem hneď teraz (pôvodný plán hovoril až o konci pracovnej). X mi pohotovo ponúkol svoje objatie ako odskúšaný prostriedok boja proti zlej nálade. Odmietla som. S krédom: nikdy sa nevzdávaj si rozpol a takmer vyzliekol nohavice priamo uprostred 1 z najfkerventovanejších ulíc v meste Y. Neviem, či to bola snaha dokázať, že má skutočne tie bledomodré tangá, o ktorých hovoril 1 zo svojich obetí v snahe o podpis na zmluve (čo mu vyšlo) alebo vydarený pokus o vylepšenie môjho momentálneho duševného stavu.

Na moje šťastie sa deň pomaly končil. Čakalo ma už len absurdné zvonenie zvončekom a cesta domov...

Aby som to uzavrela...Úprimne ma potešil ten relatívne malý počet podpísaných zmlúv vzhľadom na množstvo oslovených ľudí...Slováci to vyhrali na body, fandím vám a dúfam, e na to neskočíte a nepodpíšete žiadne papiere na ulici...

P.S: Môj prvý deň v práci bol aj posledným...jednoducho som sa na to vykašľala.

O flexibilite, spoľahlivosti, schopnosti vykonávať "nie len administratívnu prácu" a iných prednostiach - časť 1.

Poznáte to všetci. Príjemné júlové ráno, vlastne posledný príjemný moment priemerného júlového dňa. Štýlová prázdna mafiánska kaviareň o 08.12 a nevinný telefonát od mamy.

Posledné 2 alebo 3 týždne som strávila pomerne fredkoidným spôsobom hľadaním práce. Dnes je mi jasné, že to boli dni, ktoré mi zobrali nepochybne veľa...ilúzie o pracovnom trhu, o tom, že 2 cudzie jazyky možno pokladať za devízu, ...A potom to prišlo. Dvere personálnej agentúry oblepené plagátmi firiem ponúkajúcich pracovné pozície pre zváračov (neznie to úžasne?) a stavbárov mi jednoducho vzali vietor z plachiet a takmer som si zatrúbila na ústup. Neverte ľuďom, ktorí vás budú presviedčať, aby ste sa nechali zamraziť a žili tak dlhšie. Skúsila som to so svojou zásobnou nádejou a dopadlo to...neslávne. Zlomená, unavená, znechutená a s trúchlivým výrazom na tvári pri pomyslení na moje krásne baleríny na nízkom opätku bez opätku zničené hľadaním jobu som sa skoro zosypala zo stoličky doslova na zazvonenie. Mama...našla inzerát firmy hľadajúcej mladých, spoľahlivých, usilovných ľudí nie len na administratívnu prácu.
Napriek nepopierateľnej úžasnosti kofeínu to chvíľu trvá kým sa vám vstrebá do krvi a preberie vás, preto som si s istým uspokojujúcim pocitom narýchlo poznačila číslo a o pár minút som tam zavolala...Klasika (aspoň som sa domnievala): príďte na osobný pohovor o 16.00. Žiaden problém, mala by som to stihnúť. Fajn, budem síce musieť trochu zreorganizovať svoj program, ale veď prácu nenájdete len tak na každých dverách (dokonca ani ak sú to dvere personálnej agentúry a hlavne ak nie ste vyučený žeriavnik).

16.00 – alebo dajte na prvý dojem. Osobne uprednostňujem autorov, ktorí dávajú priestor čitateľovi a jeho fantázii. Z princípu nesolím jedlo, nesladím čaj, kávu takže je len na vás, koľko a ako sa rozhodnete ochutiť odvar mojich – už spracovaných - prvých dojmov.
Dostať sa do miestnosti, v ktorej sa mal konať pohovor na pozíciu pracovníka „nie len na administratívnu prácu“ nebolo vôbec jednoduché. Nie, žiadna zápcha prácechtivými študentmi sa vo dverách nekonala, ale prekonať 7 – rokov starú, mimoriadne duchaplnú (na cenu rýb sa pýtajúcu) skladbu od Scootru je heroický výkon, najmä ak vezmeme do úvahy fyziku – teda odpor kladený telesom – mnou v tomto prípade revu. Keď tak o tom teraz uvažujem, moje prvé myšlienky v tej chvíli vám asi nebudem môcť sprostredkovať. Nepočula som ich.

No... po prekonaní prvého odporu nás (bolo nás 5) napokon 30 – nik v bielej košeli a modrej kravate usadil do...zasadačky(?). Na ten moment nezabudnem, hoci myšlienky som stále nepočula, veď na čo by sme stíšili hudbu, keď na seba môžeme revať a navyše máme fajn pocit, že kričíme hlasnejšie ako stereo systém so surroundsound-om. Zrazu som pochopila Kafkove profilové dielo – Premenu. Stala sa zo mňa srnka a splašeným pohľadom som sa rozhliadla okolo a snažila sa hodnotiť svoje šance na útek: asi meter odo mňa okno vo výške okolo 1m a za ním balkón vedúci k východu, stolička má plastové sedadlo a kovový rám – okolo 3kg, vešiak s 3 sakami – 5kg. Uvedomila som si, že mobil mám v taške pri sebe a len som ticho dúfala, že mám baterku nabitú, že cestu smerom k ukrajinskej hranici spoznám a že mi v každom prípade roaming platí aj v Moskve, o signále v nejakom ruskom podzemnom bordeli som radšej príliš neuvažovala. (Tie myšlienky revali spôsobom, ktorý sa nedal nepočuť.)

Po bleskovom hodnotení možností som začala skúmať zariadenie, ktoré bolo priťažké na to, aby som ho mohla použiť ako zbraň v prípade nutnej obrany. Elegantná kožená(L) sedačka absolútne neladila s modrým kobercom z neodhadnuteľného materiálu na umelovláknitý spôsob, skriňu z tmavého dreva som nevedela nikam zaradiť. Na stenách tuctové fotografie púštnych dún, modrého oceánu a orliaka bielohlavého, nedokončené zástrčky a na stole predo mnou pánske magazíny. Moje neblahé podozrenie vo mne rástlo. Matka, vlastná matka mi dá kontakt na ľudí, ktorí pravdepodobne porušia medzinárodné právo, ústavné právo SR a určite aspoň x bodov niektorej z 1632 absolútne nevymožiteľných deklarácii práv žien. Desivo zvláštna irónia... Fajn, počítaj do 10, zhlboka dýchaj a uvedom si, že ti chýba zmysel pre hystériu a paniku. Zavolali slečnu P-ovú, na chvíľu som sa zmätene obzerala a neubránila som sa udivenému výrazu pri pohľade na chlapa – kapra, ktorý len otvára ústa a nevydá ani hláska. Prepla som na hlasitý režim a pokúsila sa bez rýchlokurzu odčítať mu z pier, či skončím v Kyjeve alebo Novosibirsku....

Uuuff, zatiaľ to bola len jeho kancelária. Podal mi ruku, nakričal na mňa svoje meno. Škoda, že som ho nepočula. S ohľadom na to, ako sa volal (to som sa dozvedela až neskôr) by to predstavenie mohlo dopadnúť celkom veselo. Keď začínate konverzáciu je vhodné použiť tzv. icebreaker – zväčša ide o vtip. Myslím, že ak skutočne dochádza k globálnemu otepľovaniu, tak toho človeka by mali postaviť pred súd za planetárne ohrozenie, lebo on predstavením ľady neláme, ale ich priam topí. Ak to hovorí osoba s mojím priezviskom, tak to treba brať vážne.
S nechuťou som si sadla do koženého sedadla oproti a čakala, čo sa bude diať: stručné predstavenie nadnárodnej expandujúcej spoločnosti (ako inak?), mladého kolektívu a podobné vymývačky. Aj napriek opakovaným pokusom dostať sa na kobylku záhade zákerne ukrytej v slovnom spojení „nie len administratívna práca“ sa mi úspech vyhol.
Keďže si nie som celkom istá, či sa zápach nešíri aj internetom, tak sa nebudem zmieňovať o hodnotení môjho životopisu (18 – ročná študentka? ...). Samochvála vraj smrdí...;-). S ohľadom naň a pohovor...som mala nastúpiť na druhý deň o 6.50. Podotýkam o 6.50 pred poludním, ráno, po východe slnka...

(*Nepodpísala som ani jediný papier – pripomínam to len aby neutrpel môj kredit racionálne konajúcej osoby.)
(**Pokračovanie nabudúce)