Železnice, hádžem vám rukavicu do ringu

Niekedy si ani neuvedomujem s akými nepríjemnosťami je spojený život osamote. Sú to drobnosti, ktoré si nikdy nevšimnete vo chvíľach, kedy ste zavalení prácou vyše hlavy a jednoducho nemáte čas uvažovať o sebe a iných ľuďoch. Možno keby boli železnice pohodlnejšie, nanapadlo by mi nad tým premýšľať. Pri transatlantickom lete vám dajú príjemne teplú deku (a vy tajne dufáte, že letecká spoločnosť v rámci šetrenia prevádzkových nákladov, aby mohla štrajkujúcemu presonálu dvihúť platy, nešetrí na pracích a čistiacich prostriedkoch), nie najpohodlnejší vankúš (stále neprestávate dúfať), no predsa len je to vankúš.

Ak cestujete vlakom, nič také, ani tomu podobné vám nehorzí, zvlášť ak ste klientom slovenských železníc. A dostávame sa ku kľúčovému momentu. Máte problémy s krkom. Je celkom príjemné mať vedľa seba človeka, ktorému môžete položiť hlavu na rameno a viete, že sa na vás nepozrie, ako na element z periférie spoločnosti. Ako však zabrániť návšeteve otorinolarygológie, neurológie a roentgenu, ak podobnú možnosť k dispozícii nemáte? A čo priatelia? Nie je to to isté, akokoľvek sa o tom budete snažiť presvedčiť samých seba.

Vidím tri možné východiská:
1. Cestovať vyzbrojení väčším kufrom, do ktorého sa vám pohodlne vojde aj malý vankúšik bez toho, aby ste museli obetovať obľúbenú knihu alebo šál.

2. Nájsť si pohodlný chodiaci vankúš, vylepšený o možnosť vedenia rozhovoru

3. Z trucu necestovať želenicami, aby sme si vydupali pohodlie.

Otázne ostáva, ktorá z možností vyššie uvedených je tá najlepšia, ktorá možná a ktorá patrí skôr do sféry omamných, no nepochybne príjemných ilúzií.