Ten názov nemá s originalitou spoločné absolútne nič. Možno ani tie predošlé a ani ďalšie stovky, ktoré ešte len mám vymyslieť. Spomenula som si na knihu, ktorú som prečítala kedysi dávno. Vlastne to až tak dávno nebolo. Dva alebo tri roky. Všetko okolo sa mení, postupne, celkom plynulo a zdanlivo nebadane a až teraz, keď si na to spomeniem, si uvedomím, že čas sa odvtedy nezastavil, ba možno beží každou sekudnou o čosi rýchlejšie ako v predošlých stotinách sekundy už dávno minulej.
Ale späť ku knihe. Volala sa Alchymista. Oprela som si vankúš o stenu, zahľadela sa na zrkonštruovanú strechu dvesto rokov starej prístavby kláštora a v angličtine som hľadala únik pred všadeprítomnou nemčinou. Už som jej prestávala rozumieť.
Keď sa vás po dvoch týždňoch opýtajú na konkrétny deň, nespomeniete si na presné detaily. Sú to len útržky a potom celkový dojem, atmosféru vznášajúcu sa okolo, farby či vône. Podobne je to s knihami, ktoré prečítate len raz, no zanechajú vo vás nejaký dojem. Nespomeniem si na dej, miesta, ktorými prechádzala hlavná postava. Vlastne si už nespomeniem ani na hlavnú postavu. V pamäti mi však celkom zreteľne utkvel jeden moment. Keď ľudská bytosť po niečom skutočne túži, celý vesmír sa spojí, aby jej pomohol túto túžbu zmeniť na realitu, na niečo oveľa konkrétnejšie ako je len striebristo-sivý opar celkom abstraktnej predstavy.
Akú moc má ľudské prianie? Akú moc má to moje? Určite stojím o to, aby sa naplnilo, no desí ma predstava, že by malo manipulovať udalosťami a rozhodnutiami, ktoré nerobím ja. Zaváňa to osudom. A predsa to s ním nemá žiadnu súvislosť. Celé je to otázka vôle. Ako však dosiahnúť slobodu rozhodovania a zhmotnenie priania, pre ktoré sa má spojiť celý vesmír? Navyše...stále je tu oprávnený hazardérsky strach z Popoluška-efektu. Mala len tri oriešky...tri možnosti sa rozhodnúť a oriešky sa raz minú.
Možno je to ako s kartami. Je nevyhnutné zamiešať do toho vlažného kalkulu časť našej iracionality. Napokon je to práve ona, ktorá za nás rozhoduje a dovoľuje nám zveriť časť seba samých do rúk síl prázdneho univerza, dúfajúc že sa nám podarí z týždňového kúska syra, pohára mlieka a už trochu scvrknutej uhorky navariť nedeľný obed. Jednoduché ako výroba zlata v banke nad kahanom v ktoromkoľvek chemickom laboratóriu. Stačí len chcieť. Až neuveriteľne absurdné a dych vyrážajúco uskutočniteľné.
