Je to ozaj dlhá doba, odkedy tu pribudol posledný zápis. Wow. Mohla by som teraz začať klamať: nebolo o čom, nebolo kedy, ... Nie. Pravdou je, že tým, čo chýbalo bola chuť.
Žijem život sledovaná stovkami očí. Rodíme sa s pocitom zmierenia sa s tým, no napriek tomu prichádzajú udalosti, ktoré chceme a musíme prežiť celkom sami, v bezpečnom závetrí klipkania mihalníc všetkých tých párov očí. Presne to je aj môj prípad. Ešte stále chcem iba byť a byť pri tom videná len do miery absolútne nevyhnutnej na udržanie mojej spoločenskej podstaty.
Ktosi veľmi múdry napísal, že písanie je ako... tlmené červené svetlá, opar potu vznášajúceho sa nad hlavami. Lesk a nahota. Luxus a primitívne ľudské živočíšno túžob, ktoré neovládame. Písanie je úplne iné ako striptíz. Na konci nestojí pred publikom vaše nahé telo. Nie. Na konci ste pred publikom VY. Cirkev a židovsko-kresťanský základ našej kultúry nám vštiepili zásadu o hriešnosti nás samotných, amorálnosti telesna. Pripadalo mi to scestné, obmedzujúce, rúhajúce sa Človeku, preto sa rúham sama sebe. Stáva sa zo mňa purtitán a moralista. Stáť pred nimi všetkými a zúfalo sa vlastnú bezbrannú nahotu pokúšať pretaviť na výhodu. To mi práve teraz nejde. Som cynik, trasúci sa strachom pred ich cynizmom, závisťou a hlúpou ľudskou trucovitosťou.
Ateizmus dovoľuje veriť v osud. Neskutočné. Je to ako s drobnými steblami trávy vyrastajúcimi z ničoho uprostred vápencovej púšte drvenej ľadom a mrazom. Život si nájde cestu vždy a v tesnom závese za ním aj alibizmus, aby život mohol zotrvať. Tak sa idem spoliehať na niečo, v čo neverím, no ospravedlňujúci účinok nevyhnutne potrebujem pre svoje ďalšie zlyhanie.
