Hľadáte špičkovú manažérku?

Úžasné ako sa postupne vytrácajú ilúzie. Ľudia možno starnú, no určite nie všetci aj dospievajú. Polemizovať by sa určite dalo aj o tvrdení, že sú to muži, ktorí nikdy nedospievajú. Jednoducho sa nedokážeme zbaviť niektorých infantilných prejavov aj napriek pribúdajúcim rokom.
Žiarlivosť a ohováranie...Kladiem si otázku, či ide o fenomén všeobecne rozšírený v tejto spoločnosti alebo je to viac – menej doména jej ženskej časti (nie feministky, neospravedlním sa, lebo ma to, čo som práve napísala absolútne nemrzí)?

Za posledných niekoľko týždňov som nadobudla pocit, že si dokážeme závidieť úplne všetko: nosom medzi očami počnúc cez geopolitický prehľad, končiac najnovšou vuittonkou. Keby to nebolo také úbohé, smiala by som sa. Keby som sa ma to netýkalo, pobavilo by ma to celkom určite.

Pubertiaci – to sa možno dá nejako ospravedlniť meniacou sa hormonálnou hladinou. Uvažujem, ako si také niečo ospravedlníme my – dospelí ľudia. Tí istí dospelí, ktorí sa majú stať skôr či neskôr vzorom pre iných.
Odsudzujeme niekoho bez toho, aby sme o ňom alebo nej vedeli niečo viac ako len meno a možno priezvisko. Je nám úplne jedno, aká tá osoba skutočne je. Akosi nedokážeme zniesť vedomie alebo vôbec predstavu, že nie sme rovnakí, že sú ľudia, ktorí nás v niečom predčia a v niečom inom sú horší. Hlúpa ješitnosť. Ženy a muži sa s týmto vyrovnávajú rôzne. „Silnejšie pohlavie“ kričí a má problém skôr samo so sebou, „nežnejšie pohlavie“ je o čosi zákernejšie a problém hľadá vo všetkých okolo správajúcich sa celkom určite neprístoje a vyzývavo. Vo všetkých nepochybne hlúpejších, ale krajších a štíhlejších. Čarodejnice! Upáliť ich! A tým hlúpym kopám testosterónu predpísať nejaké lieky, zaviazať oči a zalepiť uši! Bodá sa odzadu, ale nežne a zásadne vo chvíli, keď sa obeť nemá ako brániť. O príčinách môžem len špekulovať: zbabelosť? Strach? Ohľaduplnosť? Snaha zachovať si tvár a možno domnelú dôstojnosť alebo čokoľvek tomu aspoň z diaľky podobné?

Preto ak máte problém s konkurenciou na trhu, ktorá je riadená ženou, zamestajte ženu aj vy. Samozrejeme nie všetci sme trpezliví...v prípade, že chcete proces urýchliť proces, postavte medzi nich muža. Je jedno, či majú 15 alebo 50, rovnako ako je jedno, či za to on stojí alebo či o neho má niektorá záujem. Nejde o nič viac a o nič menej ako čistú konkurenciu, zvláštnu hru alebo skôr črtu. A pozerajte sa. Tá premena je neuveriteľná, zarážajúca a urážajúca zároveň.

P.S.: Venované obetiam.Venované obetiam vlastnej zaslepenosti, neochoty pozrieť sa okolo pozornejšie. Venované obetiam svojej vlastnej žiarlivosti. Je smutné nemať dostatok odvahy postaviť sa problému a hľadať únikovú cestu pred sebou samým neférovým útokom.

Novembrový Rubikon

Je november, milióny ľudí na celom svete ho nenávidia. Ja ho milujem. Akokoľvek absurdne to bude znieť, je to jeden z najúžasnejších mesiacov roka. Milujem tú samotu, tú novembrovú, sivú, premočenú dažďovými kvapkami. Milujem ten ich klepot o dáždnik. Som ten čudák prechádzajúci sa prevlhnutými ulicami s veľkou kabelkou plnou papierov a kníh, nákupnou taškou v ľavej ruke, dáždnikom v pravej, zúfalo sa snažiaci zachrániť ešte stále teplú begetu pred dotieravým prameňom vody valiacim sa odnikiaľ. Ten čudák, ktorý sa podľa vás usmieva celkom nepochopiteľne, ten ktorého určite označíte za blázna.

Je november, a niektoré veci sa jednoducho nemenia. Zaujímalo by ma, či si sa zmenil Ty, či by som Ťa aj napriek tým rokom spoznala. Zaujímalo by ma, či prejdeš okolo tej istej kaviarne, či minieš ten istý antikvariát s tým istým postarším pánom, len o niekoľko rokov vráskavejším. Zaujímalo by ma, či premýšľaš o tom, o čom premýšľam ja práve teraz.

Je november, a niektoré veci sa zmeniť museli, inak by to celé viac nemalo svoj zmysel. Stratila som trpezlivosť alebo odvahu. Možno som sa začala báť. Možno som sa báť už nechcela. Možno mi už nestačil strach príliš vzdialený, aby som dokázala žiť len s ním. Možno to oľutujem. Možno to ľutujem už teraz.

Je november, a mnoho sa ešte zmení. Je to v silách jedinej letenky, jediného dňa, niekoľkých hodín, a predsa mám pocit, že to nezvládnem. Človek s pribúdajúcimi rokmi pohodlnie a začína hľadať istoty, s ktorými môže riskovať. Vždy som bola hazardér a to je niečo, čo sa nemení. Stále ním som. Stále som ochotná riskovať, ale už nehľadám spôsoby ako. To je ten jediný rozdiel. Nedokážem za sebou všetko nechať. A predsa mám pocit nákovy, s ktorým neviem bojovať. A predsa mám pocit, že modré svetlo, november a ešte... by to dokázali. Na teraz však nie. Rozhodla som sa riskovať s vedomím, že nech sa stane čokoľvek, nebudem porazeným hazardným hráčom, s vedomím, že niektoré veci sa zmeniť nemusia...

Železnice, hádžem vám rukavicu do ringu

Niekedy si ani neuvedomujem s akými nepríjemnosťami je spojený život osamote. Sú to drobnosti, ktoré si nikdy nevšimnete vo chvíľach, kedy ste zavalení prácou vyše hlavy a jednoducho nemáte čas uvažovať o sebe a iných ľuďoch. Možno keby boli železnice pohodlnejšie, nanapadlo by mi nad tým premýšľať. Pri transatlantickom lete vám dajú príjemne teplú deku (a vy tajne dufáte, že letecká spoločnosť v rámci šetrenia prevádzkových nákladov, aby mohla štrajkujúcemu presonálu dvihúť platy, nešetrí na pracích a čistiacich prostriedkoch), nie najpohodlnejší vankúš (stále neprestávate dúfať), no predsa len je to vankúš.

Ak cestujete vlakom, nič také, ani tomu podobné vám nehorzí, zvlášť ak ste klientom slovenských železníc. A dostávame sa ku kľúčovému momentu. Máte problémy s krkom. Je celkom príjemné mať vedľa seba človeka, ktorému môžete položiť hlavu na rameno a viete, že sa na vás nepozrie, ako na element z periférie spoločnosti. Ako však zabrániť návšeteve otorinolarygológie, neurológie a roentgenu, ak podobnú možnosť k dispozícii nemáte? A čo priatelia? Nie je to to isté, akokoľvek sa o tom budete snažiť presvedčiť samých seba.

Vidím tri možné východiská:
1. Cestovať vyzbrojení väčším kufrom, do ktorého sa vám pohodlne vojde aj malý vankúšik bez toho, aby ste museli obetovať obľúbenú knihu alebo šál.

2. Nájsť si pohodlný chodiaci vankúš, vylepšený o možnosť vedenia rozhovoru

3. Z trucu necestovať želenicami, aby sme si vydupali pohodlie.

Otázne ostáva, ktorá z možností vyššie uvedených je tá najlepšia, ktorá možná a ktorá patrí skôr do sféry omamných, no nepochybne príjemných ilúzií.