Nikdy som nebola feministkou alebo som sa za ňu aspoň sama nikdy nepokladala. Napriek tomu mi istá výchovou získaná deformácia nedovolila predstaviť si samu seba ako submisívnu žienku domácu stojacu pri sporáku so zásterou obopínajúcou deväťdesiatku na tom nesprávnom mieste. Cestoviny tvoriace čierno-sivé nespeňažiteľné koralovité útvary na dne hrnca ma presvedčili, že zaoberať sa podobnou predstavou v mojom prípade je nezmysel a úplná strata času, rovnako ako čítanie ženských magazínov. Boli to práve tie lesklé stránky, popísané múdrosťami žien: Ktorý spôsob epilácie sa hodí k vašej osobnosti? ; Najnovšie trendy v starostlivosti o vlasy: rozprávajte sa s nimi! ; Desať spôsobov ako ho dohnať do absolútneho zúfalstva (vďaka radám od zúfalých žien); Po rozchode sa nervovo zrúťte a opusťte a my vám v siedmom čísle prezradíme, ako sa opäť vrátiť k sebe, ktoré boli mojou nočnou morou, žiarivým príkladom toho, čo a ako nie.
Je ráno a ja sedím v kuchyni, ktorú nazývam „našou“, a spoločnosť mi robí pocit viny. Neviem, či sa teším, že možno príde, alebo som vytočená z faktu, že ma čaká poldňa stresu a následne týždeň hazardu s vlastným životom vďaka vynálezu zvanému žiletka. Keďže by mohlo byť trochu trapné vysvetľovať dvojdňové ježoidné strnisko na nohách oháňajúc sa pritom návodom na použitie epilátora. Na druhej strane mám výčitky svedomia pre zradu vlastných princípov. Na to, ale asi bolo treba myslieť skôr, ako som súhlasila s týmto bláznivým experimentom, presťahovala svoj až prekvapujúco hnuteľný majetok a v nemom úžase začala žasnúť nad tými najnepravdepodobnejšími úložnými priestormi pre topánky (alebo jeho invenčným využitím priestoru).
Na niektoré zmeny si zvyknente na iné si musíte zvykať. Je úžasné, že je prvou osobou, ktorú ráno vidím, dokonca aj keď som bez citu v ľahko omrznutých chodidlách a opäť bohatšia o nové poznatky z anatómie (a prisahala by som, že o nich netuší ani moderná medicína), lebo pod hrozbou čohokoľvek by som tvrdila, že ten sval som včera na chrbte určite ešte nemala. Zábava sa ale končí v momente, keď ma postaví pred šatník so slovami: „Neviem sa rozhodnúť, čo si obliecť“ alebo pred dilemu, kedy jeho spýtavý pohľad kĺže z dvoch párov topánok v jeho rukách na mňa, tri minúty po tom, ako som do seba kopla prvú rannú kávu (kofein ešte nestihol zabrať) a nedokážem sa rozhodnúť ani len o tom, či už som prítomná v reálnom čase na danom mieste. V takej situácii to trochu trvá, kým si uvedomím, že by som vlastne mala byť samoľúbo hrdá na skutočnosť, že mi prejavuje takú dôveru a rešpektuje ma do takej miery, že je pre neho dôležité počuť môj odborný bezkofeinový názor, bez ohľadu na mierne zmetený výraz v mojich očiach hľadajúcich zdroj zvuku.
Azda najviac som sa obávala chvíle, kedy zistím, že pastu vytláča zo stredu a naštrbí tak obraz, ktorý som si o ňom vytvorila. Nič také sa nestalo. Nepriateľom sa nestala dokonca ani záchodová doska a prepotené celodňové suveníry sa mi zatiaľ úspešne vyhýbajú. Trochu prekvapivo sa tajomnou trinástou komnatou, ktorú neradno otvárať, ak to nie je nevyhnutné, pre mňa stala chladnička a malé nepríjemné v náleve plávajúce utopence a fakt, že sa mu podarilo, o čo sa ja, inšpirácia vynálezcu donášky do domu, už ani nesnažím. Naučil sa variť. A tak nedôverčivo neovoniavam len jeho, ale ako bonus aj jednotlivé kusy môjho odevu v šatníku v obave, že by ma pri behu mohol napadnúť pes mylne ma pokladajúci za pečený kus mäsa, ktorý zo mňa cíti.
Spoločné bývanie...v zásade ide o šokovú terapiu ozdobenú dvoma výstavnými žltými chryzantémami, kvitnúcimi ukážkami toho, ako môže dopadnúť jednoduchý nákup dvoch mužov a jednej zahriaknutej chichotajúcej sa ženy. Dôkaz mužskej praktickosti a neprekonateľnej hrdosti, dokonca aj v situácii, kedy vám predavačka oznamuje, že napriek tomu, že ide o exterierové rastliny, mráz by im mohol uškodiť a dôkaz toho, že aj sebaovládanie, citlivosť a empatia majú svoje hranice presne tam, kde sa vám už päsť hlbšie do úst, v zúfalej snahe zabrániť výbuchu smiechu, nezmestí.
Život je plný paradoxov: hrobové exterierové kvety, ktoré sa snažíme udržať pri živote na vnútornej strane okna; ikona single života pre svojich známych vykladajúca spoločný nákup; odporca prirodzenej deľby práce v domácnosti obchádzajúci pri upratovaní jeho bicykel v obývačke; egoistický, egocentrický a narcistický jedinec s litrovým vedrom zmrzliny a dvoma lyžicami.
Život nie je paradox. Paradoxom sú životy dva.
