Stála som v rannej tlačenici tak iritujúco vlastnej prvým hodinám dňa v meste a zúfalo som sa snažila obmedziť počet rán, ktoré utrpia topánky a znížiť riziko vzniku opuchov na prstoch na nohách. Vlastne som zase raz nadávala na bezhraničú nekompetentnosť človeka, nechopnosť rozhodovať prakticky a zároveň logicky.
Z môjho tichého rozčúlenia ma vytrhla až agresívna oranžovosť budovy, ktorú sme práve míňali. Nestalo sa to prvýkrát. Pristihla som sa pri uvažovaní o pôvodnej farbe náteru. Paul Sartre vo svojom Múre opisuje psychický stav človeka zahnaného do kúta, z ktorého nie je únik. Okrem iného vtedy nachádzame odpovede, o ktorých sme ani netušili, že ich vieme. Toto nebude ten prípad, ani pritlačená k múru by som si nespomenula na to, ako to miesto vyzeralo predtým.
Stačí tak málo? Stačí zmeniť farbu alebo náter? Stčí tak málo na to, aby sa stratila celá budova? A čo ľudia? Strácame sa a znovu objavujeme? Je to také jednoduché?
Spomínam si, ako som pred pár rokmi radikálne zmenila účes... zdravili sa a prihovárali mi cudzí ľudia, ktorí boli až dovtedy absolútne neviditeľní pre mňa. Takže ak sa z oranžového náteru odrazí svetlo a dopadne na vás, nie je to len budova, ale ja ľudské bytosti pohybujúce sa v jej farebnom tieni, kto sa pred vami odrazu vynorí v celkom novom svetle.
Hm...a stará farba? Koľko z nej dokáže prekryť tá nová a koľko sa objaví pri prvom prudšom lejaku? Do istej miery je to jeden z úžasných obranných mechanizmov, za ktoré by sme mali byť vďační. Nové prekrýva staré a pomáha nám tak zabúdať... celkom bezbolestne, no zároveň škárami na povrchu jemne a nevtieravo perenikajú príjemné zabudnuté miesta vyvolávajúce pobavený úsmev alebo roztomilé ľudské chvenie.
Takže najbližšie...nebudem sa pokúšať vypátrať niečo, na čo si spomenúť nemôžem. Miesto toho budem hľadať trhliny a medzery v danej chvíli, ktoré ma môžu dostať ..aspoň na niekoľko zábleskov späť.
