Desatoro najiritujúcejších a najstupídnejších otázok za rok 2007

Zažívame to všetci: otázky, na ktoré odpovedať nechceme a aj keby sme chceli, tak nevieme. Otázky z kategórie: Budúci rok chcem pod stromček krištáľovu guľu a návod na jej použitie.
Tu sú:
1. Tak čo? Máš už priateľa?
Otázka za sto nervových bodov.

2. Kedy si ho chceš nájsť, keď teraz nemáš čas?
Osemdesiat bodov a pobavený úsmev k tomu, veď preboha nemám 75...

3. Ako sa máš?
Nebolo by na tom nič zlé, problémom je, že časová následnosť týchto otázok je rovnaká ako ich umiestnenie v rebríčku...

4. Čo škola?
Nechutné, priam zvrhlé...otázka s obľubou kladená počas skúškového obdobia.

5. Ty aj jedávaš?
Nie, žijem na vzduchu ochutenom skleníkovými plynmi, oxidmi síry a dusíkatými splodinami. Ukážka zlyhania slovenského školského systému, no štyri časti kravského žalúdka vymenujeme asi všetci (na zopakovanie: kniha, báchor, čepiec a slez)

6. Situácia: osoba s pohárikom v ruke, ktorá ma pozná 6 rokov položí otázku: Dáš si?
Som zarytý dlhoročný abstinent, ktorý neznesie ani len alkoholový smrad.

7. Situácia: nad tanierom s vypraženým kuraťom...Veď to nie je mäso, ale hydina, prečo neješ?
Možno mi niečo uniklo..rastú pečené kurence resp.hydinové plody na stromoch už nie živé?

8. Otázka: Čo robíš 15. novembra položená koncom septembra.
Akútny nedostatok rácia. Predáva sa to niekde v tabletovej forme?

9. Čo si dáš na večeru?
Štyri roky po piatej popoludní nejedávam. Snáď bude päťka to magické číslo a nemagickú devinu budem môcť zo zoznamu vyškrtnúť..

10. Čo plány dobudúcna?
Po piatej núdzovej zmene strednodobých plánov to už ozaj vytočí spoľahlivejšie ako elektrický skrutkovač.

Prajem vám krásny nový rok 2008, v ktorom sa ľudská hlúposť o čosi zmenší, veľkodušnosť a pochopenie pre ostatných zväčší. Prajem vám, aby ste si rok, ktorý je pred nami urobili šťastnejším, krajším a veselším ako sa vám to podarilo v tomto roku.

Popolušky, prostitútky a bradatí starí páni

Poznáme to všetci: romantická komédia, USA alebo zdanlivo akčný thriller, na konci ktorého zachránená hlavná ženská hrdinka padá s pohľadom plným lásky (v závislosti od schopnosti herečky) do otvorenej náruče chrabrého sympaťáka.

Zábavný priemysel len reflektuje požidavky spoločnosti. S pocitom istoty si večer sadnete pred telku a vašou jedinou úlohou je vybrať si happyend, na ktorý máte práve dnes chuť a náladu.
Prečo ich potrebujeme? Prečo dokážeme dookola pozerať na Richarda Gera s kyticou v zuboch lezúceho požiarným schodiskom k pretty Julii a ani po dvadsiaty krát sa nám nezunuje vianočná Popoluška cválajúca s princom za zasnežený horizont? Jestvujú vôbec happyendy? Nie je to ako so Santa Clausom? Ak raz prichytíte rodičov, ako dávajú darčeky pod stromček, len ťažko na neho budete opäť veriť. Ak sa raz všetko pokazí, uveríme ešte v šťastný koniec?

Možno to vôbec nie je o množstve happyendov, ktoré zažijeme. Možno je to celé práve o tých nepríjemných situáciach zdanlivo neriešiteľných. Možno je to celé o tom, ako sa s nimi vysporiadame bez zbytočnej ujmy.

Lenže aj pri najlepšej vôli sme stále iba (našťastie alebo nanešťastie) ľuďmi a máme istý prah bolesti a miestami až pridobrú pamäť, ktoré nás jednoducho limitujú a nedovolia nám prekročiť istú hranicu. Večer v kine to dokáže.

Kalendárny generalizmus

Z nejakého mne neznámeho dôvodu sa v podstate rovnaké dni volajú rôzne. Jeden z dôkazov, že napriek všetkým banálnym rečiam o logike a stereotypoch, to v reálnom živote funguje zase o čosi ináč. Vraj ak niečo vykazuje rovnaké alebo aspoň podobné znaky, máme tendeciu generalizovať a škatuľkovať. A predsa...sedem dní, každý z nich má rovnakých 24 hodín a celkom paradoxne má každý z nich iné meno. Prečo nemôže byť každý deň jednoducho nedeľa? Vyhli by sme sa tak mnohým úplne zbytočným komplikáciam, ktoré súvisia s ich odlišovaním. V pondelok sa vás ktosi opýta: Aký je dnes deň? V tej rýchlosti si samozrejeme máte celkom mizivú šancu spomenúť, a tak zo seba dostanete možno nie práve najsprávnejšiu odpoveď, s ktorou nevedomky žijete najbližšie dva dni. Poznáte ten šok, keď ste v tom, že je nádherný piatok a odrazu vás ktosi vyvedie z omylu: Dnes je ešte len streda.

Kto si to má pamätať? Iste zjednodušuje to výber nálady, ktorá sa často prispôsobuje dátumu v kalendári a blížiacemu sa víkendu. Fajn, ľudstvo stojí a padá na ochote robiť kompromisy.
Ustupujem teda zo svojej predošlej, povedzme ľahko anarchistickej pozície zrušiť názvy dní, a navrhujem zrušiť pondelok. Ak už nemôže byť každý deň nedeľa, nech sú teda aspoň dve. Alebo zrušme nedeľu pre poriadok a ako preventívne opatrenie proti planým nádejam, že pondelok premenovaný na nedeľu by bol lepším dňom.

Pre tých zdatenejších navrhujem pomerne zložité riešenie. Ráno po prvej káve: mrknúťočkom na displej mobilu, zistiť, aký je deň a dátum a v zápätí si povedať, že sa neviete dočkať dnešného dňa, lebo nedeľu máte radi. Nie je celkom fér robiť si pokusných králikov z nevinných spolubojovníkov, preto by som túto hypotézu mala najskôr odskúšať na sebe a potom vypracovať podrobnú správu o metódach použitých pri získavaní empirických poznatkov, priebehu výskumu, dôsledkoch, výsledkoch a všetkom tom, čo k takejto správe patrí.

P.S: Výsledky svojho bádania neskôr zverejním...