Poznáme to všetci: romantická komédia, USA alebo zdanlivo akčný thriller, na konci ktorého zachránená hlavná ženská hrdinka padá s pohľadom plným lásky (v závislosti od schopnosti herečky) do otvorenej náruče chrabrého sympaťáka.
Zábavný priemysel len reflektuje požidavky spoločnosti. S pocitom istoty si večer sadnete pred telku a vašou jedinou úlohou je vybrať si happyend, na ktorý máte práve dnes chuť a náladu.
Prečo ich potrebujeme? Prečo dokážeme dookola pozerať na Richarda Gera s kyticou v zuboch lezúceho požiarným schodiskom k pretty Julii a ani po dvadsiaty krát sa nám nezunuje vianočná Popoluška cválajúca s princom za zasnežený horizont? Jestvujú vôbec happyendy? Nie je to ako so Santa Clausom? Ak raz prichytíte rodičov, ako dávajú darčeky pod stromček, len ťažko na neho budete opäť veriť. Ak sa raz všetko pokazí, uveríme ešte v šťastný koniec?
Možno to vôbec nie je o množstve happyendov, ktoré zažijeme. Možno je to celé práve o tých nepríjemných situáciach zdanlivo neriešiteľných. Možno je to celé o tom, ako sa s nimi vysporiadame bez zbytočnej ujmy.
Lenže aj pri najlepšej vôli sme stále iba (našťastie alebo nanešťastie) ľuďmi a máme istý prah bolesti a miestami až pridobrú pamäť, ktoré nás jednoducho limitujú a nedovolia nám prekročiť istú hranicu. Večer v kine to dokáže.
Zábavný priemysel len reflektuje požidavky spoločnosti. S pocitom istoty si večer sadnete pred telku a vašou jedinou úlohou je vybrať si happyend, na ktorý máte práve dnes chuť a náladu.
Prečo ich potrebujeme? Prečo dokážeme dookola pozerať na Richarda Gera s kyticou v zuboch lezúceho požiarným schodiskom k pretty Julii a ani po dvadsiaty krát sa nám nezunuje vianočná Popoluška cválajúca s princom za zasnežený horizont? Jestvujú vôbec happyendy? Nie je to ako so Santa Clausom? Ak raz prichytíte rodičov, ako dávajú darčeky pod stromček, len ťažko na neho budete opäť veriť. Ak sa raz všetko pokazí, uveríme ešte v šťastný koniec?
Možno to vôbec nie je o množstve happyendov, ktoré zažijeme. Možno je to celé práve o tých nepríjemných situáciach zdanlivo neriešiteľných. Možno je to celé o tom, ako sa s nimi vysporiadame bez zbytočnej ujmy.
Lenže aj pri najlepšej vôli sme stále iba (našťastie alebo nanešťastie) ľuďmi a máme istý prah bolesti a miestami až pridobrú pamäť, ktoré nás jednoducho limitujú a nedovolia nám prekročiť istú hranicu. Večer v kine to dokáže.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára