Z niektorých vecí a názvov sa po istom čase stane cliché. Pre moju generáciu je ním pán Božský Carrie Bradshowovej, ktorého sme stretávali každú stredu v noci. Vlastne je to už pekných pár rokov. Spomínam si, ako som vtedy s litrom paradajkového džúsu uvažovala o tom, čo je tým, čo z neho robí „božského“. „Božský“ možno bol božský, ale rozhodne nie hrdina...
Možno je to tým paradajkovým džúsom, ktorý mi tu teraz trochu chýba a o to horšie sa mi spomína, no akosi nedokážem nájsť ani jeden moment, kedy by Carrie sedela zatvorená doma, s cedidlom mastných špagiet bez kečupu na hlave, popraskaným lakom na amorfných nechtoch, fialovými kruhmi pod očami a zelenkastým odtieňom tváre či strniskom miesto nôh, ako z reklamného šotu na dámske žiletky s popisom „pred použitím“.
Postupne som začala prichádzať na čaro „božskosti“ a osobného hrdinstva s teplotou nad 39 stupňov v župane a lesknúcim sa hniezdom na hlave a náladou, kedy ma do nepríčetnosti vytáčal aj prihlasný spev vtákov na stromoch, hlasnejšie dýchanie alebo tráva, ktorá podľa mojej mienky rástla príliš hlasno.
V tom je ten rozdiel, keď sa ráno nechcete zobudiť vedľa toho svojho božského Olivera bez odličovadla, šošoviek, zubnej kefky a Femigelu a ešte väčší rozdiel je ten, keď sa raz ráno pristihnete ako pozeráte na neho a ani po 10 minútach vám nenapadne splašene sa rozhliadať a uvažovať o tom, ako zo seba strasiete jeho ruku alebo nohu bez toho, aby ste ho prebudili a on zistil, že aj váš chrup je domovom kolónie baktérii, že keď Schwarzkopf s Heidi Klum hovoria, že tužiaci efekt vydrží 24 hodín, tak bohapusto klamú, lebo vydrží 48 hodín a má úžasnú pamäť najmä na každú minútu ondulovania v stave spánkového bezvedomia. Hrdina sa pozná podľa uteráku na hlave – tej mojej.
Navyše je ten môj „božský“ úžasne starostlivý chlap a mne občas nezostáva nič iné, len si s trpkosťou uvedomiť, že na tú jachtu na Azúrovom pobreží a plážový dom v Južnej Afrike budem musieť zarobiť vlastnou lopotou, keďže jackpot v lotte ma už asi nečaká. Moja grandiózna výhra má totiž dve nohy, úžasnú trpezlivosť a disponuje sarkastickým majstrovstvom.
Tú výhru si uvedomujem zakaždým, keď sa ako dážďovka snažím mrštne dostať z auta (v duchu hrešiac, ale to my ženy predsa nerobíme...)a neoškrieť pri tom seba ani dvere. Hlavne tie dvere, lebo to by mohlo indikovať, že božský urobil nejakú nebožskosť. Sem-tam sa k tomu pridruží aj nejaký ten mravčí oceán a to, keď sa ponad neho vznášam v opätkoch a sukni po vyslobodení sa z automobilového zovretia, sú momenty, kedy začínam veriť, že som sa od neho už nejakej tej božskosti priučila.
Má o mňa strach. Viem to. Tesne po dvanástej zazvoní telefón, zdvihnem a z druhého konca (čohokoľvek, keďže dnes sme už mobilní a drôty nemáme) sa ozve hlas s jemne zúfalým podtónom a otázkou, kde som a kedy už prídem.... “Lebo som už hladný“.
A šiel by pre mňa a moje túžby až na samotný kraj sveta. Presvedčil ma o tom, keď moja maškrtnosť dostala chuť na korbáčik a on mi zo svojej dobrodružnej loveckej výpravy zavolal. Lebo on je lovec, nie stopár, tak „kde do riti to má hľadať?!“.
V každom prípade je božský. Keď sa morduje s mojím kufrom a tvári sa pri tom ako sám Áres, keď na mňa čaká polhodiny a v očiach ma blesky ako Zeus a keď dokáže vrátiť do života moju nanič náladu ako sám Hádes. Dokáže toto aj John James Preston?
