sobota 19. januára 2008

Lingvisticko - cigaretové nesúvislé vulgárnosti



Lingvistika je celkom zbytočná veda, štúdium cudzích jazykov je celkom bezpredmetné a v praxi nevyužiteľné. Vlastne nám život robia ešte komplikovanješím, než bol bez nich. Ako je možné rozumieť niekomu hovoriacemu inou rečou, ak je nad naše sily rozumieť niekomu celkom blízko?
Nepochybne istú úlohu zohráva aj sluch, látka, ktorou zvukové vlnenie prechádza. To všetko môže pôsobiť ako skresľujúci faktor. Len sa mi akosi nechce veriť, že by mohli zmeniť to, čo bolo povedané od samého základu.


Prichádza fáza kladenia si otázok, pričom ani odpovede na ne by na skutočnosti nič nezmenili. Ľudia majú občas masochistické sklony, hoci si to nikdy nepriznajú. A tak sa tríznime v podstate celkom bezieľne, len pre pocit bolesti. Je to taká naša malá závislosť. Bolesť. Máme to skutočne prepracované. Dokonca ani nemusí byť skutočná, veď naša invencia nepozná hraníc. Navyše ľudským bytostiam nejde nič tak dobre ako trápenie, máločo nás dokáže fascinovať viac ako pohľad na bolesť niekoho iného. Nie, my sa v tom priam vyžívame. Pomaly premieľame v ústach, každé jej sústo, aby sme nestratili ani jediný odtienok tej sladkasto-trpkej opojnej chuti. Život sa skladá z detailov...


A potom si sadneme ku káve, zapalíme si cigaretu, aby sme tú oneskorenú pachuť prekryli a hľadiac cez nasprejovanú inovať na oknách začíname premýšaľať. Trochu neskoro. A možno priskoro...pred ďalšou. Jediným pohybom ukazováka tú dotieravú myšlienku odklepneme do ťažkého popolníka pred nami a potichu sa kútikmi úst zasmejeme sami sebe. Ďalší horúci nádych okorenený vedomím jeho dôsledkov. Ale veď prečo nie? Vyhovuje nám to. Vlastne je to ako popol z cigarety na novinovom papieri utorkovej prílohy. Vydýchnete chladne sivastý dym a neostane po ňom ani stopa. Rozplynie sa na milióny jemných čiatočiek. Žiadne prepálené miesta, nijaké jazvy. O dve minúty si zapálite ďalšiu, letmým pohľadom spočítate, koľko ich v celofánovej krabičke ostalo. Upokojujúce. Ničivo pokojné. Preto to robíme, preto sa nezbavujeme všetkých svojich zlozvykov..aby sme nepáchali horšie zlo, aby sme upokojovali len seba, aby sme ničili len seba. Pomaly sa postavíte, naposledy preletíte pohľadom po miestonosti, naposledy sa pokúsite zabudnúť tie tváre okolo, s arogantným pocitom sebaistoty si dvihnente golier kabátu a vykročíte do mrznúcej stojatej tmy...

štvrtok 3. januára 2008

Pozvanie na balet na trase Ingolstadt – Kralupy nad Vltavou



Musíme robiť celý život kompromisy? Ktoré kompromisy sú najťažšie? Nie je jednoduchšie dopracovať sa k ústupku v konfrontácii s niekým iným ako so sebou samým? Zatiaľ mám pocit, že vyjednávať so sebou...je to negociačný proces bez konca. Vo chvíli, keď začneme byť opojení myšlienkou, že sme to zvládli sa pred nami obvykle zjaví nový problém, ktorého riešenie je v nedohľadne a bude si vyžadovať ďalší ústup z pozícii. Celý život staviame mantinely pre seba samých, dvíhame latku, predlžujeme trať bez toho, aby sme si uvedomili tú neskutočnú podobu s ropovodmi. Z času na čas dôjde k prípadu, kedy je efektívnejšie, lacnejšie a z dlhodobého hľadiska výhodnejšie nastaviť reverzný chod a možno zvýšiť prietok čierného zlata za takýchto podmienok. A čo takto len vylepšiť technológiu? Ľudský génius, hoci sa to zdá neuveriteľné, je predsa len obmedzený. Časom a priestorom. To sú asi jediné relevantné hranice.


A čo ak to s kompromismi nemá nič? Čo ak je to celé rovnako ako všetko ostatné v konečnom dôsledku len o nás? Možno je to niekedy len o trpezlivosti, o tom, kto vydrží viac. Je to o ľuďoch? Iste...zjednodušujúci pohľad na problém...sme rôzni a predsa máme čosi spoločné...Schopnosť robiť kompromisy: niekto ich robiť nemusí a niekto v podstate žije kompromis. Kto je na tom lepšie? Kto má pevnejšiu chrbtovú kosť? Niekedy sa jednoducho nevyhneme reverzném chodu a naopak niekto je taký pružný až je to nechutné..Poznáte to, keď si niekto odporným spôsobom vyhne napríklad prst na ruke... Z nejakého dôvodu však máme tendenciu o takomto človeku hovoriť ako o pevnom charaktere. Pritom ide len o zvláštnu súhru milióna drobností a okolností, ktoré niekoho nepostavili pred podobnú nevyhnutnosť, možno sa vo vhodnej chvíli objavil ktosi iný, nevedomky berúci na seba zodpovednosť za flexibilitu. Aj takto pohodlne a zjavne zásadovo sa dá plávať životom. Nakoniec je to všetko len otázka viery a optimizmu každého z nás. Niekto verí v pomaly a spravodlivo melúce mlyny Božie, niekto verí v iných ľudí, niekto v spravodlivosť veriť prestal a začal v seba.


Neviem, kam zaradiť seba...Možno k tým, ktorí veriť chcú, ale kompromis okolo ich núti byť realistami. Predstavujem si ju...éterickú bytosť s iritujúco záhadným iskriacim pohľadom občas zahmleným a ľahkým posmešným úsmevom na perách, ktorý prezrádza istú mieru odosobnenia, ľahkú formu arogancie súvisiacu s vedomím vlastnej bezzubej sily... Je len jednou z milióna...relatívnych spravodlivostí..