O striptíze, očiach a ateizme

Je to ozaj dlhá doba, odkedy tu pribudol posledný zápis. Wow. Mohla by som teraz začať klamať: nebolo o čom, nebolo kedy, ... Nie. Pravdou je, že tým, čo chýbalo bola chuť.

Žijem život sledovaná stovkami očí. Rodíme sa s pocitom zmierenia sa s tým, no napriek tomu prichádzajú udalosti, ktoré chceme a musíme prežiť celkom sami, v bezpečnom závetrí klipkania mihalníc všetkých tých párov očí. Presne to je aj môj prípad. Ešte stále chcem iba byť a byť pri tom videná len do miery absolútne nevyhnutnej na udržanie mojej spoločenskej podstaty.

Ktosi veľmi múdry napísal, že písanie je ako... tlmené červené svetlá, opar potu vznášajúceho sa nad hlavami. Lesk a nahota. Luxus a primitívne ľudské živočíšno túžob, ktoré neovládame. Písanie je úplne iné ako striptíz. Na konci nestojí pred publikom vaše nahé telo. Nie. Na konci ste pred publikom VY. Cirkev a židovsko-kresťanský základ našej kultúry nám vštiepili zásadu o hriešnosti nás samotných, amorálnosti telesna. Pripadalo mi to scestné, obmedzujúce, rúhajúce sa Človeku, preto sa rúham sama sebe. Stáva sa zo mňa purtitán a moralista. Stáť pred nimi všetkými a zúfalo sa vlastnú bezbrannú nahotu pokúšať pretaviť na výhodu. To mi práve teraz nejde. Som cynik, trasúci sa strachom pred ich cynizmom, závisťou a hlúpou ľudskou trucovitosťou.

Ateizmus dovoľuje veriť v osud. Neskutočné. Je to ako s drobnými steblami trávy vyrastajúcimi z ničoho uprostred vápencovej púšte drvenej ľadom a mrazom. Život si nájde cestu vždy a v tesnom závese za ním aj alibizmus, aby život mohol zotrvať. Tak sa idem spoliehať na niečo, v čo neverím, no ospravedlňujúci účinok nevyhnutne potrebujem pre svoje ďalšie zlyhanie.

Miešanie farieb

Stála som v rannej tlačenici tak iritujúco vlastnej prvým hodinám dňa v meste a zúfalo som sa snažila obmedziť počet rán, ktoré utrpia topánky a znížiť riziko vzniku opuchov na prstoch na nohách. Vlastne som zase raz nadávala na bezhraničú nekompetentnosť človeka, nechopnosť rozhodovať prakticky a zároveň logicky.

Z môjho tichého rozčúlenia ma vytrhla až agresívna oranžovosť budovy, ktorú sme práve míňali. Nestalo sa to prvýkrát. Pristihla som sa pri uvažovaní o pôvodnej farbe náteru. Paul Sartre vo svojom Múre opisuje psychický stav človeka zahnaného do kúta, z ktorého nie je únik. Okrem iného vtedy nachádzame odpovede, o ktorých sme ani netušili, že ich vieme. Toto nebude ten prípad, ani pritlačená k múru by som si nespomenula na to, ako to miesto vyzeralo predtým.
Stačí tak málo? Stačí zmeniť farbu alebo náter? Stčí tak málo na to, aby sa stratila celá budova? A čo ľudia? Strácame sa a znovu objavujeme? Je to také jednoduché?

Spomínam si, ako som pred pár rokmi radikálne zmenila účes... zdravili sa a prihovárali mi cudzí ľudia, ktorí boli až dovtedy absolútne neviditeľní pre mňa. Takže ak sa z oranžového náteru odrazí svetlo a dopadne na vás, nie je to len budova, ale ja ľudské bytosti pohybujúce sa v jej farebnom tieni, kto sa pred vami odrazu vynorí v celkom novom svetle.

Hm...a stará farba? Koľko z nej dokáže prekryť tá nová a koľko sa objaví pri prvom prudšom lejaku? Do istej miery je to jeden z úžasných obranných mechanizmov, za ktoré by sme mali byť vďační. Nové prekrýva staré a pomáha nám tak zabúdať... celkom bezbolestne, no zároveň škárami na povrchu jemne a nevtieravo perenikajú príjemné zabudnuté miesta vyvolávajúce pobavený úsmev alebo roztomilé ľudské chvenie.

Takže najbližšie...nebudem sa pokúšať vypátrať niečo, na čo si spomenúť nemôžem. Miesto toho budem hľadať trhliny a medzery v danej chvíli, ktoré ma môžu dostať ..aspoň na niekoľko zábleskov späť.

Deja vu v chladnej marcovej posteli

Sú dôvody, ktoré majú ostať nepochopené. Presne z týchto dôvodov sa ľudstvo pokúša skonštruovať perpetuum mobile, stroj času, nájsť spôsob, ako žiť naveky. Stojíme v tieni vlastných veľkých ideí a túžob. S rukou opretou o čelou snažiac sa zabrániť slnečným lúčom, aby nám spálili zrak, nevidíme priamo pred seba. A nie len to...sme krátkozrakí. Tak ako všetko aj to by sme napokon obrátili sami proti sebe, niekedy sa o to dokonca ani nemusíme usilovať.

Ľudská pamäť. Neskutočná, úžasná, nepochopiteľná a taká neľudská. Potrebujeme nevyhnutne chlad kovových alebo karbónových súčiastok na to, aby sme sa dokázali preniesť na iné miesto v čase? Čo by sa tým zmenilo? Neustále nás láka návrat niekam, kam sa už viac vrátiť nesmieme.
Život a čas neplynú cyklicky, práve naopak, človek nie je stvorený, aby sa pohyboval v blúdom kruhu, ktorý nás nakoniec aj tak dovedie na miesto odkiaľ sme kedysi plní elánu vyrazili vpred. Náš pohyb je lineárny. Akokoľvek neuveriteľne nám to v určitých momentoch života pripadá.
Ten deja vu pocit, ktorý občas zažívame. Akoby sme opakovali svoje chyby neustále znova a znova. Ak sa to stane raz, je to jednoducho omyl. Ak sa to stane druhýkrát, je to dvojchyba. Ak to zopakujeme znova? Je vôbec možné zopakovať niečo, čo sa stalo v minulosti opäť?

Po tejto planéte sa denne pohybuje viac ako šesť miliárd párov nôh patriacich šiestim miliardám ľudí. Aj keď pripustíme takmer identickosť DNA dvojčiat, stále to budú miliardy úplne odlišných bytostí. Každý z nás reaguje inak, hoci len jediným odtienkom. Preto je také náročné sa o odhad nášho chovania čo i len pokúšať, o ilúzich, že to raz zvládneme ani nehovoriac. Preto má význam riskovať. Nádych sprevádzaný prudkým pichaním v boku strieda rýchly ponor. Pri troche šťastia budeme mať mozog natoľko odkysličený, aby sme nad tým príliš neuvažovali.

Vonku za oknom to ako marec vôbec nevyzerá. Zbožne hľadím na šálku, z ktorej sa vedľa mňa lenivo dvíha jemný stĺpček voňavej pary. Za okonom sneží. Spomínam si na jeden text: snow is more lonely then cold if you know what I mean... Kedysi by mala moja odpoveď len dve písmená, dnes tak ako pribudli roky aj moja odpoveď je o čosi dlhšia. Presun v čase sa mi preto zdá ako hlúposť – ktorýmkoľvek smerom...

Vankúš a perina, a predsa sa nedokážem zbaviť toho pocitu chladu roztápajúceho sa snehu, ktorý mi práve steká z ramien na chrbát.

Venované všetkým, ktorí začali cítiť chuť strácajúcej sa ochoty riskovať všetko pre neisté niečo alebo nič...

Alchýmia prianí jedného človeka

Ten názov nemá s originalitou spoločné absolútne nič. Možno ani tie predošlé a ani ďalšie stovky, ktoré ešte len mám vymyslieť. Spomenula som si na knihu, ktorú som prečítala kedysi dávno. Vlastne to až tak dávno nebolo. Dva alebo tri roky. Všetko okolo sa mení, postupne, celkom plynulo a zdanlivo nebadane a až teraz, keď si na to spomeniem, si uvedomím, že čas sa odvtedy nezastavil, ba možno beží každou sekudnou o čosi rýchlejšie ako v predošlých stotinách sekundy už dávno minulej.

Ale späť ku knihe. Volala sa Alchymista. Oprela som si vankúš o stenu, zahľadela sa na zrkonštruovanú strechu dvesto rokov starej prístavby kláštora a v angličtine som hľadala únik pred všadeprítomnou nemčinou. Už som jej prestávala rozumieť.

Keď sa vás po dvoch týždňoch opýtajú na konkrétny deň, nespomeniete si na presné detaily. Sú to len útržky a potom celkový dojem, atmosféru vznášajúcu sa okolo, farby či vône. Podobne je to s knihami, ktoré prečítate len raz, no zanechajú vo vás nejaký dojem. Nespomeniem si na dej, miesta, ktorými prechádzala hlavná postava. Vlastne si už nespomeniem ani na hlavnú postavu. V pamäti mi však celkom zreteľne utkvel jeden moment. Keď ľudská bytosť po niečom skutočne túži, celý vesmír sa spojí, aby jej pomohol túto túžbu zmeniť na realitu, na niečo oveľa konkrétnejšie ako je len striebristo-sivý opar celkom abstraktnej predstavy.

Akú moc má ľudské prianie? Akú moc má to moje? Určite stojím o to, aby sa naplnilo, no desí ma predstava, že by malo manipulovať udalosťami a rozhodnutiami, ktoré nerobím ja. Zaváňa to osudom. A predsa to s ním nemá žiadnu súvislosť. Celé je to otázka vôle. Ako však dosiahnúť slobodu rozhodovania a zhmotnenie priania, pre ktoré sa má spojiť celý vesmír? Navyše...stále je tu oprávnený hazardérsky strach z Popoluška-efektu. Mala len tri oriešky...tri možnosti sa rozhodnúť a oriešky sa raz minú.

Možno je to ako s kartami. Je nevyhnutné zamiešať do toho vlažného kalkulu časť našej iracionality. Napokon je to práve ona, ktorá za nás rozhoduje a dovoľuje nám zveriť časť seba samých do rúk síl prázdneho univerza, dúfajúc že sa nám podarí z týždňového kúska syra, pohára mlieka a už trochu scvrknutej uhorky navariť nedeľný obed. Jednoduché ako výroba zlata v banke nad kahanom v ktoromkoľvek chemickom laboratóriu. Stačí len chcieť. Až neuveriteľne absurdné a dych vyrážajúco uskutočniteľné.

Jedno nádherne nevydarené januárové ráno

Poznáte to. Neskutočné ráno..Ozvu sa prvé tóny rádiovej odrhovačky, dopravný servis, jednoducho v sebe nedokážete nájsť odohodlanie vstať do nepríjmeného tmavého januárového rána, kedy už aj raňajky strácajú svoju chuť entuziazmu. Prvé niekoľko minútové manko a akosi tušíte, že nebude dnes posledné. Rozliatá káva, nedbalo zhúžvané včerajšie noviny, natiahnutá jedna nohavica, stratená topánka ( hoci práve tam ste ju včera položili..), experesný pohľad do zrkadla. Zaklapnúť a zbaliť laptop, nájsť kľúče... Občas to prepadne každého vždy nepripraveného, aby sme si čaro takéhoto rána vychutnali do posledného hltu.

Hodinky ostali na polici pri posteli...život sa skladá z detailov. Vonku mrzne a neustále sťahovanie rukavíc kvôli pohľadu na mobil za to rozhodne nestojí. Za normalných vonkajších okolností sa môžete s menšou toleranciou spoľahnúť na mestskú dopravu. Autobus v opačnom smere znamená, že sa takmer nezadržateľne blíži aj ten váš. Takže len pridáte do kroku a v duchu si prvkýkrát v to ráno zablahoželáte. Vyhli ste sa školáckym trikom na spôsob: Dobrý deň, neviete náhodou, koľko je hodín?, a nevrlým pohľadom ešte neprebratých okoločakajúcich. Dve muchy jednou ranou. Zmenšujete manko a pomaly sa začínate približovať k vedúcej skupine. V zhone nastupujete do autobusu a zo zadných dverí vystupuje jedna z mála príčin, ktoré majú tú čarovnú moc postarať sa vám pozdravom o úsmev na tvári na najbližších 10 hodín. Kľučkujete pomedzi cestujúcich, obiehate pelotón a dostávate sa do jeho čela.

Ak niečo miniete...je to preto lebo ste prišli neskoro, lebo ste zmeškali? Je to preto, lebo niekto iný mešká či naopak prišiel priskoro? Rozliatá káva sa dostala na košeľu, zabudnuté hodinky, po ktoré sme sa vrátili, zaujímavý článok v 24 hodín starých novinách. Detaily. Schod navyše, na ktorý sme si v zhone nespomenuli...Rezonujúce detaily. Spomienky na nenávisť voči telocvikárovi, ktorý neústupne trval na behoch na krátke trate a vy tú šprintérsku stovku aj tak nezabehnete o nič lepšie...Autobus v protismere, z ktorého už len s ťažkosťami rozoznáte číslo... Minuli ste niečo alebo sa niečo iné ešte len blíži...

P.S.: Po poslednom autobuse v hodine príde, ďalšia hodina a s ňou aj ďalší autobus.

Lingvisticko - cigaretové nesúvislé vulgárnosti

Lingvistika je celkom zbytočná veda, štúdium cudzích jazykov je celkom bezpredmetné a v praxi nevyužiteľné. Vlastne nám život robia ešte komplikovanješím, než bol bez nich. Ako je možné rozumieť niekomu hovoriacemu inou rečou, ak je nad naše sily rozumieť niekomu celkom blízko?
Nepochybne istú úlohu zohráva aj sluch, látka, ktorou zvukové vlnenie prechádza. To všetko môže pôsobiť ako skresľujúci faktor. Len sa mi akosi nechce veriť, že by mohli zmeniť to, čo bolo povedané od samého základu.

Prichádza fáza kladenia si otázok, pričom ani odpovede na ne by na skutočnosti nič nezmenili. Ľudia majú občas masochistické sklony, hoci si to nikdy nepriznajú. A tak sa tríznime v podstate celkom bezieľne, len pre pocit bolesti. Je to taká naša malá závislosť. Bolesť. Máme to skutočne prepracované. Dokonca ani nemusí byť skutočná, veď naša invencia nepozná hraníc. Navyše ľudským bytostiam nejde nič tak dobre ako trápenie, máločo nás dokáže fascinovať viac ako pohľad na bolesť niekoho iného. Nie, my sa v tom priam vyžívame. Pomaly premieľame v ústach, každé jej sústo, aby sme nestratili ani jediný odtienok tej sladkasto-trpkej opojnej chuti. Život sa skladá z detailov...

A potom si sadneme ku káve, zapalíme si cigaretu, aby sme tú oneskorenú pachuť prekryli a hľadiac cez nasprejovanú inovať na oknách začíname premýšaľať. Trochu neskoro. A možno priskoro...pred ďalšou. Jediným pohybom ukazováka tú dotieravú myšlienku odklepneme do ťažkého popolníka pred nami a potichu sa kútikmi úst zasmejeme sami sebe. Ďalší horúci nádych okorenený vedomím jeho dôsledkov. Ale veď prečo nie? Vyhovuje nám to. Vlastne je to ako popol z cigarety na novinovom papieri utorkovej prílohy. Vydýchnete chladne sivastý dym a neostane po ňom ani stopa. Rozplynie sa na milióny jemných čiatočiek. Žiadne prepálené miesta, nijaké jazvy. O dve minúty si zapálite ďalšiu, letmým pohľadom spočítate, koľko ich v celofánovej krabičke ostalo. Upokojujúce. Ničivo pokojné. Preto to robíme, preto sa nezbavujeme všetkých svojich zlozvykov..aby sme nepáchali horšie zlo, aby sme upokojovali len seba, aby sme ničili len seba. Pomaly sa postavíte, naposledy preletíte pohľadom po miestonosti, naposledy sa pokúsite zabudnúť tie tváre okolo, s arogantným pocitom sebaistoty si dvihnente golier kabátu a vykročíte do mrznúcej stojatej tmy...

Pozvanie na balet na trase Ingolstadt – Kralupy nad Vltavou

Musíme robiť celý život kompromisy? Ktoré kompromisy sú najťažšie? Nie je jednoduchšie dopracovať sa k ústupku v konfrontácii s niekým iným ako so sebou samým? Zatiaľ mám pocit, že vyjednávať so sebou...je to negociačný proces bez konca. Vo chvíli, keď začneme byť opojení myšlienkou, že sme to zvládli sa pred nami obvykle zjaví nový problém, ktorého riešenie je v nedohľadne a bude si vyžadovať ďalší ústup z pozícii. Celý život staviame mantinely pre seba samých, dvíhame latku, predlžujeme trať bez toho, aby sme si uvedomili tú neskutočnú podobu s ropovodmi. Z času na čas dôjde k prípadu, kedy je efektívnejšie, lacnejšie a z dlhodobého hľadiska výhodnejšie nastaviť reverzný chod a možno zvýšiť prietok čierného zlata za takýchto podmienok. A čo takto len vylepšiť technológiu? Ľudský génius, hoci sa to zdá neuveriteľné, je predsa len obmedzený. Časom a priestorom. To sú asi jediné relevantné hranice.

A čo ak to s kompromismi nemá nič? Čo ak je to celé rovnako ako všetko ostatné v konečnom dôsledku len o nás? Možno je to niekedy len o trpezlivosti, o tom, kto vydrží viac. Je to o ľuďoch? Iste...zjednodušujúci pohľad na problém...sme rôzni a predsa máme čosi spoločné...Schopnosť robiť kompromisy: niekto ich robiť nemusí a niekto v podstate žije kompromis. Kto je na tom lepšie? Kto má pevnejšiu chrbtovú kosť? Niekedy sa jednoducho nevyhneme reverzném chodu a naopak niekto je taký pružný až je to nechutné..Poznáte to, keď si niekto odporným spôsobom vyhne napríklad prst na ruke... Z nejakého dôvodu však máme tendenciu o takomto človeku hovoriť ako o pevnom charaktere. Pritom ide len o zvláštnu súhru milióna drobností a okolností, ktoré niekoho nepostavili pred podobnú nevyhnutnosť, možno sa vo vhodnej chvíli objavil ktosi iný, nevedomky berúci na seba zodpovednosť za flexibilitu. Aj takto pohodlne a zjavne zásadovo sa dá plávať životom. Nakoniec je to všetko len otázka viery a optimizmu každého z nás. Niekto verí v pomaly a spravodlivo melúce mlyny Božie, niekto verí v iných ľudí, niekto v spravodlivosť veriť prestal a začal v seba.

Neviem, kam zaradiť seba...Možno k tým, ktorí veriť chcú, ale kompromis okolo ich núti byť realistami. Predstavujem si ju...éterickú bytosť s iritujúco záhadným iskriacim pohľadom občas zahmleným a ľahkým posmešným úsmevom na perách, ktorý prezrádza istú mieru odosobnenia, ľahkú formu arogancie súvisiacu s vedomím vlastnej bezzubej sily... Je len jednou z milióna...relatívnych spravodlivostí..