Robíme ich po celý život, robíme ich všetci, robíme ich preto, aby sme sa prebudili ráno vo svojej posteli a boli schopní so sebou žiť ďalej. Ale... Kam až sme schopní zájsť a kedy sme postavení pred nevyhnutnosť? Krásny slnečný deň, sobota a referendum k tomu ako malý bonus. Okrem hlúpeho zvyku chodiť hádzať lístočky počas víkendu, je referendum trochu čarovné. Tá mágia spočíva v jeho jednoduchosti. Áno alebo nie. Problém, ktorého rozsah a dosah si často mnohí nevedia ani len predstaviť, je odrazu minimalizovaný do šiestich písmen v dvoch slovách stojacich na opačných póloch. Lenže rozhodnutia, do ktorých vrážame pri absurdnom množstve príležitostí, takto obmedzené nie sú. A aj v prípade neexistencie ďalšej možnosti nám „áno“ či „nie“ akosi nútia milióny iných alternatív „ale“. Napokon sami seba doženieme k momentu, kedy si až bytostne začneme uvedomovať všetko to, na čo by sme najradšej zabudli. Spomenieme si na všetky kompromisy, na všetky „ale“ a celý rad udalostí nasledujúcich po nich. Pozriete sa na hodinky, opäť je tu polnoc, nový deň. Bosé nohy pomaly, mäkko ťapkajú po chladnej podlahe. Ľahnete si, zavriete oči a konečne máte na mal chvíľu pocit, že to nie ste vy, kto bude zodpovedný. O pár hodín sa prebudíte a zo zrkadla na vás aj naďalej hľadí tá istá osoba. Kompromis. Čo ho vylučuje? A ako je to s chybami, ktoré páchame. Zmení sa niečo, ak poznáte dôsledy lepšie ako..vtedy? Alebo chyba navždy ostane chybou? Robíme kompromisy len zo životom? Snaha o nájdenie stredu so sebou zlyhala...mnohokrát...vlastne to už nikto ani nepočíta. Kompromis so sebou je tým, čoho sa bojíme, no zároveň si uvedomujeme, že ho potrebujeme rovnako ako soľ. Kompromis so sebou znamená, že si dokážeme odpustiť svoje minulé zlyhanie, že si uvedomujeme možnosť ďalšieho. A potom sa od okna odrazia prvé lúče svetla. Svet okolo nás je farebný a dve možnosti sú len nevyhnutné minimum na to, aby medzi nimi kmitali milióny iných.
