Sú dôvody, ktoré majú ostať nepochopené. Presne z týchto dôvodov sa ľudstvo pokúša skonštruovať perpetuum mobile, stroj času, nájsť spôsob, ako žiť naveky. Stojíme v tieni vlastných veľkých ideí a túžob. S rukou opretou o čelou snažiac sa zabrániť slnečným lúčom, aby nám spálili zrak, nevidíme priamo pred seba. A nie len to...sme krátkozrakí. Tak ako všetko aj to by sme napokon obrátili sami proti sebe, niekedy sa o to dokonca ani nemusíme usilovať.
Ľudská pamäť. Neskutočná, úžasná, nepochopiteľná a taká neľudská. Potrebujeme nevyhnutne chlad kovových alebo karbónových súčiastok na to, aby sme sa dokázali preniesť na iné miesto v čase? Čo by sa tým zmenilo? Neustále nás láka návrat niekam, kam sa už viac vrátiť nesmieme.
Život a čas neplynú cyklicky, práve naopak, človek nie je stvorený, aby sa pohyboval v blúdom kruhu, ktorý nás nakoniec aj tak dovedie na miesto odkiaľ sme kedysi plní elánu vyrazili vpred. Náš pohyb je lineárny. Akokoľvek neuveriteľne nám to v určitých momentoch života pripadá.
Ten deja vu pocit, ktorý občas zažívame. Akoby sme opakovali svoje chyby neustále znova a znova. Ak sa to stane raz, je to jednoducho omyl. Ak sa to stane druhýkrát, je to dvojchyba. Ak to zopakujeme znova? Je vôbec možné zopakovať niečo, čo sa stalo v minulosti opäť?
Po tejto planéte sa denne pohybuje viac ako šesť miliárd párov nôh patriacich šiestim miliardám ľudí. Aj keď pripustíme takmer identickosť DNA dvojčiat, stále to budú miliardy úplne odlišných bytostí. Každý z nás reaguje inak, hoci len jediným odtienkom. Preto je také náročné sa o odhad nášho chovania čo i len pokúšať, o ilúzich, že to raz zvládneme ani nehovoriac. Preto má význam riskovať. Nádych sprevádzaný prudkým pichaním v boku strieda rýchly ponor. Pri troche šťastia budeme mať mozog natoľko odkysličený, aby sme nad tým príliš neuvažovali.
Vonku za oknom to ako marec vôbec nevyzerá. Zbožne hľadím na šálku, z ktorej sa vedľa mňa lenivo dvíha jemný stĺpček voňavej pary. Za okonom sneží. Spomínam si na jeden text: snow is more lonely then cold if you know what I mean... Kedysi by mala moja odpoveď len dve písmená, dnes tak ako pribudli roky aj moja odpoveď je o čosi dlhšia. Presun v čase sa mi preto zdá ako hlúposť – ktorýmkoľvek smerom...
Vankúš a perina, a predsa sa nedokážem zbaviť toho pocitu chladu roztápajúceho sa snehu, ktorý mi práve steká z ramien na chrbát.
Venované všetkým, ktorí začali cítiť chuť strácajúcej sa ochoty riskovať všetko pre neisté niečo alebo nič...
