Ilúzia + matematika + kaluže na chodníku = MY

Spomenula som si na jednu časť obľúbeného seriálu Sex v meste: Právo ženy na topánky. Ako som tak stála dnes ráno pred obuvníctvom s taškou s mojimi obľúbenými lodičkami v ruke a zúfalo hľadela na odkaz na dverách, začal sa ma zmocňovať pocit, že moje práva boli porušené. Príjemne hrejivý pocit spôsobený vedomím, že zajtra budú moje topánky opäť doma vyzbrojené novými opätkami sa nenávratne rozplynul ako kocka cukru v šálke rannej kávy pri vedľajšom stole.

Čím to je, že ilúzie sa z nášho života vytrácajú v jedinom okamihu, no vytvárame si ich tak dlho? Potrebuje už aj malé dieťa ilúzie o svete, v ktorom má žiť alebo je to výsada získaná až vekom?Asi potrebujeme nevyhnutnú dávku, ktorá otupí naše zmysly do tej miery, že život sa nám bude zdať dostatočne zvládnuteľný. Svojím spôsobom je to efekt podobný alkoholovému opojeniu dodávajúcemu guráž, keď strácame prirodzenú plachosť a pociťujeme túžbu (potrebu?) vykonať niečo za hranicou našich všedných síl. Takto by sa dali závislosti ospravedlniť neschopnosťou vytvárať ilúzie – nárazníkovú zónu nevyhnutnú pre prežitie vo valiacom sa dave.
Ale kedy sa začína ilúzia vymykať našej kontrole a obmedzovať normálne fungovanie? Vo chvíli keď prerastie v neexistujúci ideál, keď začneme hľadať, čo ako relatívnu, dokonalosť z mäsa a kostí, dýchajúcu kyslík, chodiacu na dvoch nohách, keď začneme čakať na niečo absolútne uvedomujúc si jeho nereálnosť. Keď nám niečo uniká...
Žiadna bytosť samá o sebe dokonalá byť nemôže. Je oveľa lepšie opá(í)jať sa predstavou, že až jej doplnením dokonalosť vznikne. Vychádzajme teda z vedeckého faktu: čo chýba jednej strane, nájdeme na druhej. Komplikácia? Na Severnom póle je o 20oC teplejšie ako na Južnom. Každopádne sú teploty stále v mínuse. Mínus a mínus rovná sa plus, avšak aby rovnica bola vyrovnaná musí byť výsledkom 0. Teda hovoríme o číslach opačných znamienok, ktorých vzdialenosť od bodu nula je rovnaká a práve v tomto bode sa stretnú. Zložitá matematika... Paradoxne, práve jej exaktnosť nám dovoľuje plávať v tej malej iluzórnej kaluži človečenstva.

O flexibilite, spoľahlivosti, schopnosti vykonávať "nie len administratívnu prácu" a iných prednostiach - časť 2.

Nasledujúci deň 06:50 CET
Aj keď je nepochybne možné, aby ste v priebehu necelých 12 hodín zabudli na sídlo firmy, do ktorej máte nastúpiť, moji budúci zamestnávatelia prišli na geniálne preventívne opatrenie. Pomaly som začínala chápať vodivý význam toho takmer organizovaného vreskotu, hoci ako sa neskôr ukázalo, mylne...Skutočná podstata bola ďaleko za možnosťami mojej predstavivosti.
Môj tréner...celkom sympaťák...jednoducho ho predo mňa postavili, bez akýchkoľvek okolkov a zbytočného mrhania časom na banality typu predstavenie, čím by mi boli nepochybne ušetrili trápnu situáciu...tmavé vlasy, iskrivé oči, nemiznúci úsmev, to celé v obale - tmavom obleku a čiernej košeli previazané tyrkysovo – čiernou prúžkovanou kravatou. Faktom ale ostáva, že ani X nestrácal čas a okamžite sa ma opýtal na priateľa a hneď vzápätí ma informoval o tom, že osobné vzťahy nie sú žiadúce, príležitostný sex vítaný...ak by som aj mala chuť, v tej chvíli by ma bola prešla...

Nasledovalo to, čo mi zobralo všetky slová...úprimne, vyhlásenie, že si ideme urobiť atmosféru, ma rozhodne neupokojilo. Čo by napadlo vám?
V „zasadačke“ bolo viac ako 10 pre mňa celkom nových neznámych ľudí – mladý kolektív, na môj vkus trochu primladý. Každopádne... s tým, čo prišlo som nemohla, nemala ako počítať. Dostali sme čisté papiere a klamlivo primitívnu inštrukciu nakresliť seba ako zvieratko na jednu stranu, na druhú zvieraciu podobu kohokoľvek v miestnosti. Vzhľadom na to, že moje umelecké schopnosti začínajú pri kvietku s 5 – 6 lupeňmi, zahŕňajú hmyz s rôznym počtom končatín a končia pri vyškerenom ježkovi...sa odo mňa nedal očakávať žiaden majstrovský kus. Berúc do úvahy, že som vedela meno jedinej osoby, robilo mi dosť značné ťažkosti vystihnúť niečí charakter v animálnej podobe. Takže som si pridala 4 nohy, tykadlá a zopár bodiek a snažila sa vcítiť do pozície drobného bezstavovca, môj tréner dopadol o čosi lepšie – mal len o 2 nohy viac a pribudlo zopár pichliačov. Nikdy by som neverila, že partia dospelých ľudí môže mať takú radosť z toho „jasliarenského“ výkonu.

Náplň mojej práce sa mi mala začať ozrejmovať až počas „briefingu“, kde nám bolo stručne vysvetlené, ako prejsť cez rozum priemernému človeku a vymámiť od neho podpis zmluvy a kúpu niečoho, čo nieže nepotrebuje, ale čohosi, čo priam nechce. Nebudem sa tu o tom rozširovať, no ak vás náhodou niekto osloví s čímsi takým, neskočte na to...ani v prípade, že vám sľúbi sobáš.

Zvykla som si žiť s aspoň tou drobnou štipkou zmyslu pre humor, ktorú som zdedila. Napriek tomu som sa nevyhla istým pochybnostiam...Každému zamestnancovi je počítačom pridelené číslo, na základe ktorého mu bude vydaná výplata. Otázka znela, ako si ho zapamätám. Naspamäť. A budem ho vedieť aj o polnoci? Asi áno. Asi? Majú vraj podpísanú zmluvu s tetovacím salónom, už sme tam objednané a popoludní sa tam máme zastaviť...Dievčatám ho tetujú na ľavú stranu zadku. Podarený vtip...našťastie... Kolegyňa vedľa, to zobrala vážne, aspoň odtieň pleti tomu nasvedčoval. Koniec bojovej porady...hurá do práce.

Začali sme sľubne...na káve. Rozhovory sa točili okolo nepodstatných tém, môj tréner sa bavil belením čašníčky. Potichu srkajúc zo svojho ranného pomarančového džúsu som si uvedomila, že som pravdepodobne jediná, ktorá brala spoločenské oblečenie vážne a prišla v kostýmových nohaviciach a tope (mal výstrih, ale nič vyzývavé). Ostatné dievčatá boli...no...rozhodne mali väčšie problémy so zvládaním letnej klímy a utekajúcich kilogramov. Neskôr sa ukázalo, že majú lepší cit pre strategické plánovanie ako ja. Po tom, čo sme rozobrali problémy vo vzťahoch prítomných sme sa už konečne mohli začať venovať práci – naháňaniu klientov pre istého mobilného operátora.
Zabralo by priveľa času opisovať všetkých ľudí, ktorých sme oslovili. Bolo fascinujúce sledovať môjho zaškoľovateľa...presvedčí vás aj o tom, že je členom vašej rodiny, najlepší priateľ, donúti vás výmenou za telefónne číslo oklamať otca.

Možno som na tento job zanevrela aj preto, že mi to veľmi nešlo - podľa mojich kritérií. Príčinou bola moja priveľmi profesionálne prezentácia, na ktorej som drela rok predtým práve preto. Ľudí odstrašujem. To rozhodne nemožno povedať o 2 maďarských chalanoch. To, že sú z Maďarska som pochopila až po tom, čo spolu prehodili pár slov. Vy by ste pochopili, že slovo „hungry“ nie je stav žalúdka, ale krajina pôvodu? Okolo prešli dvakrát, na ten tretí sa odvážili a skôr ako som stihla čokoľvek namietať, schytil ma jeden z nich, druhý vytiahol foťák, potom mobil...No...nič... bude zo mňa pozadie maďarského telefónu.

Po x - hodinách som mala náladu pod bodom mrazu, bola som unavená a presvedčená, že tým tresnem hneď teraz (pôvodný plán hovoril až o konci pracovnej). X mi pohotovo ponúkol svoje objatie ako odskúšaný prostriedok boja proti zlej nálade. Odmietla som. S krédom: nikdy sa nevzdávaj si rozpol a takmer vyzliekol nohavice priamo uprostred 1 z najfkerventovanejších ulíc v meste Y. Neviem, či to bola snaha dokázať, že má skutočne tie bledomodré tangá, o ktorých hovoril 1 zo svojich obetí v snahe o podpis na zmluve (čo mu vyšlo) alebo vydarený pokus o vylepšenie môjho momentálneho duševného stavu.

Na moje šťastie sa deň pomaly končil. Čakalo ma už len absurdné zvonenie zvončekom a cesta domov...

Aby som to uzavrela...Úprimne ma potešil ten relatívne malý počet podpísaných zmlúv vzhľadom na množstvo oslovených ľudí...Slováci to vyhrali na body, fandím vám a dúfam, e na to neskočíte a nepodpíšete žiadne papiere na ulici...

P.S: Môj prvý deň v práci bol aj posledným...jednoducho som sa na to vykašľala.

O flexibilite, spoľahlivosti, schopnosti vykonávať "nie len administratívnu prácu" a iných prednostiach - časť 1.

Poznáte to všetci. Príjemné júlové ráno, vlastne posledný príjemný moment priemerného júlového dňa. Štýlová prázdna mafiánska kaviareň o 08.12 a nevinný telefonát od mamy.

Posledné 2 alebo 3 týždne som strávila pomerne fredkoidným spôsobom hľadaním práce. Dnes je mi jasné, že to boli dni, ktoré mi zobrali nepochybne veľa...ilúzie o pracovnom trhu, o tom, že 2 cudzie jazyky možno pokladať za devízu, ...A potom to prišlo. Dvere personálnej agentúry oblepené plagátmi firiem ponúkajúcich pracovné pozície pre zváračov (neznie to úžasne?) a stavbárov mi jednoducho vzali vietor z plachiet a takmer som si zatrúbila na ústup. Neverte ľuďom, ktorí vás budú presviedčať, aby ste sa nechali zamraziť a žili tak dlhšie. Skúsila som to so svojou zásobnou nádejou a dopadlo to...neslávne. Zlomená, unavená, znechutená a s trúchlivým výrazom na tvári pri pomyslení na moje krásne baleríny na nízkom opätku bez opätku zničené hľadaním jobu som sa skoro zosypala zo stoličky doslova na zazvonenie. Mama...našla inzerát firmy hľadajúcej mladých, spoľahlivých, usilovných ľudí nie len na administratívnu prácu.
Napriek nepopierateľnej úžasnosti kofeínu to chvíľu trvá kým sa vám vstrebá do krvi a preberie vás, preto som si s istým uspokojujúcim pocitom narýchlo poznačila číslo a o pár minút som tam zavolala...Klasika (aspoň som sa domnievala): príďte na osobný pohovor o 16.00. Žiaden problém, mala by som to stihnúť. Fajn, budem síce musieť trochu zreorganizovať svoj program, ale veď prácu nenájdete len tak na každých dverách (dokonca ani ak sú to dvere personálnej agentúry a hlavne ak nie ste vyučený žeriavnik).

16.00 – alebo dajte na prvý dojem. Osobne uprednostňujem autorov, ktorí dávajú priestor čitateľovi a jeho fantázii. Z princípu nesolím jedlo, nesladím čaj, kávu takže je len na vás, koľko a ako sa rozhodnete ochutiť odvar mojich – už spracovaných - prvých dojmov.
Dostať sa do miestnosti, v ktorej sa mal konať pohovor na pozíciu pracovníka „nie len na administratívnu prácu“ nebolo vôbec jednoduché. Nie, žiadna zápcha prácechtivými študentmi sa vo dverách nekonala, ale prekonať 7 – rokov starú, mimoriadne duchaplnú (na cenu rýb sa pýtajúcu) skladbu od Scootru je heroický výkon, najmä ak vezmeme do úvahy fyziku – teda odpor kladený telesom – mnou v tomto prípade revu. Keď tak o tom teraz uvažujem, moje prvé myšlienky v tej chvíli vám asi nebudem môcť sprostredkovať. Nepočula som ich.

No... po prekonaní prvého odporu nás (bolo nás 5) napokon 30 – nik v bielej košeli a modrej kravate usadil do...zasadačky(?). Na ten moment nezabudnem, hoci myšlienky som stále nepočula, veď na čo by sme stíšili hudbu, keď na seba môžeme revať a navyše máme fajn pocit, že kričíme hlasnejšie ako stereo systém so surroundsound-om. Zrazu som pochopila Kafkove profilové dielo – Premenu. Stala sa zo mňa srnka a splašeným pohľadom som sa rozhliadla okolo a snažila sa hodnotiť svoje šance na útek: asi meter odo mňa okno vo výške okolo 1m a za ním balkón vedúci k východu, stolička má plastové sedadlo a kovový rám – okolo 3kg, vešiak s 3 sakami – 5kg. Uvedomila som si, že mobil mám v taške pri sebe a len som ticho dúfala, že mám baterku nabitú, že cestu smerom k ukrajinskej hranici spoznám a že mi v každom prípade roaming platí aj v Moskve, o signále v nejakom ruskom podzemnom bordeli som radšej príliš neuvažovala. (Tie myšlienky revali spôsobom, ktorý sa nedal nepočuť.)

Po bleskovom hodnotení možností som začala skúmať zariadenie, ktoré bolo priťažké na to, aby som ho mohla použiť ako zbraň v prípade nutnej obrany. Elegantná kožená(L) sedačka absolútne neladila s modrým kobercom z neodhadnuteľného materiálu na umelovláknitý spôsob, skriňu z tmavého dreva som nevedela nikam zaradiť. Na stenách tuctové fotografie púštnych dún, modrého oceánu a orliaka bielohlavého, nedokončené zástrčky a na stole predo mnou pánske magazíny. Moje neblahé podozrenie vo mne rástlo. Matka, vlastná matka mi dá kontakt na ľudí, ktorí pravdepodobne porušia medzinárodné právo, ústavné právo SR a určite aspoň x bodov niektorej z 1632 absolútne nevymožiteľných deklarácii práv žien. Desivo zvláštna irónia... Fajn, počítaj do 10, zhlboka dýchaj a uvedom si, že ti chýba zmysel pre hystériu a paniku. Zavolali slečnu P-ovú, na chvíľu som sa zmätene obzerala a neubránila som sa udivenému výrazu pri pohľade na chlapa – kapra, ktorý len otvára ústa a nevydá ani hláska. Prepla som na hlasitý režim a pokúsila sa bez rýchlokurzu odčítať mu z pier, či skončím v Kyjeve alebo Novosibirsku....

Uuuff, zatiaľ to bola len jeho kancelária. Podal mi ruku, nakričal na mňa svoje meno. Škoda, že som ho nepočula. S ohľadom na to, ako sa volal (to som sa dozvedela až neskôr) by to predstavenie mohlo dopadnúť celkom veselo. Keď začínate konverzáciu je vhodné použiť tzv. icebreaker – zväčša ide o vtip. Myslím, že ak skutočne dochádza k globálnemu otepľovaniu, tak toho človeka by mali postaviť pred súd za planetárne ohrozenie, lebo on predstavením ľady neláme, ale ich priam topí. Ak to hovorí osoba s mojím priezviskom, tak to treba brať vážne.
S nechuťou som si sadla do koženého sedadla oproti a čakala, čo sa bude diať: stručné predstavenie nadnárodnej expandujúcej spoločnosti (ako inak?), mladého kolektívu a podobné vymývačky. Aj napriek opakovaným pokusom dostať sa na kobylku záhade zákerne ukrytej v slovnom spojení „nie len administratívna práca“ sa mi úspech vyhol.
Keďže si nie som celkom istá, či sa zápach nešíri aj internetom, tak sa nebudem zmieňovať o hodnotení môjho životopisu (18 – ročná študentka? ...). Samochvála vraj smrdí...;-). S ohľadom naň a pohovor...som mala nastúpiť na druhý deň o 6.50. Podotýkam o 6.50 pred poludním, ráno, po východe slnka...

(*Nepodpísala som ani jediný papier – pripomínam to len aby neutrpel môj kredit racionálne konajúcej osoby.)
(**Pokračovanie nabudúce)