Poznáte to všetci. Príjemné júlové ráno, vlastne posledný príjemný moment priemerného júlového dňa. Štýlová prázdna mafiánska kaviareň o 08.12 a nevinný telefonát od mamy.
Posledné 2 alebo 3 týždne som strávila pomerne fredkoidným spôsobom hľadaním práce. Dnes je mi jasné, že to boli dni, ktoré mi zobrali nepochybne veľa...ilúzie o pracovnom trhu, o tom, že 2 cudzie jazyky možno pokladať za devízu, ...A potom to prišlo. Dvere personálnej agentúry oblepené plagátmi firiem ponúkajúcich pracovné pozície pre zváračov (neznie to úžasne?) a stavbárov mi jednoducho vzali vietor z plachiet a takmer som si zatrúbila na ústup. Neverte ľuďom, ktorí vás budú presviedčať, aby ste sa nechali zamraziť a žili tak dlhšie. Skúsila som to so svojou zásobnou nádejou a dopadlo to...neslávne. Zlomená, unavená, znechutená a s trúchlivým výrazom na tvári pri pomyslení na moje krásne baleríny na nízkom opätku bez opätku zničené hľadaním jobu som sa skoro zosypala zo stoličky doslova na zazvonenie. Mama...našla inzerát firmy hľadajúcej mladých, spoľahlivých, usilovných ľudí nie len na administratívnu prácu.
Napriek nepopierateľnej úžasnosti kofeínu to chvíľu trvá kým sa vám vstrebá do krvi a preberie vás, preto som si s istým uspokojujúcim pocitom narýchlo poznačila číslo a o pár minút som tam zavolala...Klasika (aspoň som sa domnievala): príďte na osobný pohovor o 16.00. Žiaden problém, mala by som to stihnúť. Fajn, budem síce musieť trochu zreorganizovať svoj program, ale veď prácu nenájdete len tak na každých dverách (dokonca ani ak sú to dvere personálnej agentúry a hlavne ak nie ste vyučený žeriavnik).
16.00 – alebo dajte na prvý dojem. Osobne uprednostňujem autorov, ktorí dávajú priestor čitateľovi a jeho fantázii. Z princípu nesolím jedlo, nesladím čaj, kávu takže je len na vás, koľko a ako sa rozhodnete ochutiť odvar mojich – už spracovaných - prvých dojmov.
Dostať sa do miestnosti, v ktorej sa mal konať pohovor na pozíciu pracovníka „nie len na administratívnu prácu“ nebolo vôbec jednoduché. Nie, žiadna zápcha prácechtivými študentmi sa vo dverách nekonala, ale prekonať 7 – rokov starú, mimoriadne duchaplnú (na cenu rýb sa pýtajúcu) skladbu od Scootru je heroický výkon, najmä ak vezmeme do úvahy fyziku – teda odpor kladený telesom – mnou v tomto prípade revu. Keď tak o tom teraz uvažujem, moje prvé myšlienky v tej chvíli vám asi nebudem môcť sprostredkovať. Nepočula som ich.
No... po prekonaní prvého odporu nás (bolo nás 5) napokon 30 – nik v bielej košeli a modrej kravate usadil do...zasadačky(?). Na ten moment nezabudnem, hoci myšlienky som stále nepočula, veď na čo by sme stíšili hudbu, keď na seba môžeme revať a navyše máme fajn pocit, že kričíme hlasnejšie ako stereo systém so surroundsound-om. Zrazu som pochopila Kafkove profilové dielo – Premenu. Stala sa zo mňa srnka a splašeným pohľadom som sa rozhliadla okolo a snažila sa hodnotiť svoje šance na útek: asi meter odo mňa okno vo výške okolo 1m a za ním balkón vedúci k východu, stolička má plastové sedadlo a kovový rám – okolo 3kg, vešiak s 3 sakami – 5kg. Uvedomila som si, že mobil mám v taške pri sebe a len som ticho dúfala, že mám baterku nabitú, že cestu smerom k ukrajinskej hranici spoznám a že mi v každom prípade roaming platí aj v Moskve, o signále v nejakom ruskom podzemnom bordeli som radšej príliš neuvažovala. (Tie myšlienky revali spôsobom, ktorý sa nedal nepočuť.)
Po bleskovom hodnotení možností som začala skúmať zariadenie, ktoré bolo priťažké na to, aby som ho mohla použiť ako zbraň v prípade nutnej obrany. Elegantná kožená(L) sedačka absolútne neladila s modrým kobercom z neodhadnuteľného materiálu na umelovláknitý spôsob, skriňu z tmavého dreva som nevedela nikam zaradiť. Na stenách tuctové fotografie púštnych dún, modrého oceánu a orliaka bielohlavého, nedokončené zástrčky a na stole predo mnou pánske magazíny. Moje neblahé podozrenie vo mne rástlo. Matka, vlastná matka mi dá kontakt na ľudí, ktorí pravdepodobne porušia medzinárodné právo, ústavné právo SR a určite aspoň x bodov niektorej z 1632 absolútne nevymožiteľných deklarácii práv žien. Desivo zvláštna irónia... Fajn, počítaj do 10, zhlboka dýchaj a uvedom si, že ti chýba zmysel pre hystériu a paniku. Zavolali slečnu P-ovú, na chvíľu som sa zmätene obzerala a neubránila som sa udivenému výrazu pri pohľade na chlapa – kapra, ktorý len otvára ústa a nevydá ani hláska. Prepla som na hlasitý režim a pokúsila sa bez rýchlokurzu odčítať mu z pier, či skončím v Kyjeve alebo Novosibirsku....
Uuuff, zatiaľ to bola len jeho kancelária. Podal mi ruku, nakričal na mňa svoje meno. Škoda, že som ho nepočula. S ohľadom na to, ako sa volal (to som sa dozvedela až neskôr) by to predstavenie mohlo dopadnúť celkom veselo. Keď začínate konverzáciu je vhodné použiť tzv. icebreaker – zväčša ide o vtip. Myslím, že ak skutočne dochádza k globálnemu otepľovaniu, tak toho človeka by mali postaviť pred súd za planetárne ohrozenie, lebo on predstavením ľady neláme, ale ich priam topí. Ak to hovorí osoba s mojím priezviskom, tak to treba brať vážne.
S nechuťou som si sadla do koženého sedadla oproti a čakala, čo sa bude diať: stručné predstavenie nadnárodnej expandujúcej spoločnosti (ako inak?), mladého kolektívu a podobné vymývačky. Aj napriek opakovaným pokusom dostať sa na kobylku záhade zákerne ukrytej v slovnom spojení „nie len administratívna práca“ sa mi úspech vyhol.
Keďže si nie som celkom istá, či sa zápach nešíri aj internetom, tak sa nebudem zmieňovať o hodnotení môjho životopisu (18 – ročná študentka? ...). Samochvála vraj smrdí...;-). S ohľadom naň a pohovor...som mala nastúpiť na druhý deň o 6.50. Podotýkam o 6.50 pred poludním, ráno, po východe slnka...
(*Nepodpísala som ani jediný papier – pripomínam to len aby neutrpel môj kredit racionálne konajúcej osoby.)
(**Pokračovanie nabudúce)
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára