Fuer immer jung

Nosím fialové pančuchy a som ochotná si v sobotu ráno privstať, aby som si mohla pozrieť animované rozprávky a Alfa. Až doteraz som to pokladala za dôkaz o tom, že nestarnem. Omyl. Starnem aj ja. Starnem a asi lenivejem...Alebo keď tak o tom teraz premýšľam, to asi nebude záležitosť mojej lenivosti.

Pred týždňom som sa natriasala smiechom na konštatovaní, ktoré padlo v jednom rozhovore: „Veď ja žijem v taške“. O týždeň neskôr konštatujem, že ja „žijem v kufri“, smiech ma už ale prešiel. Každé ráno sa budím s kropajami potu na čele pri predstave, že rozhodnutiu, čo na seba a následnému dolovaniu z útrob telesa, do ktorého by som sa pohodlne zmestila aj s nočným stolíkom a lampou sa už ďalej nebude dať unikať. Rovnaká tortúra sa spája aj niečím takým základným, ako je umytie si zubov alebo rúk. Pomaly začínam uvažovať, kde je tá pomyselná hranica humusáctva a rezignácie, kedy kapitulujem a začnem upúšťať od základných hygienických návykov (za základné nepokladám líčenie, odličovanie, používanie dermatologických medikamentov, strihanie nechtov na nohách a pilovanie tých na rukách, o niečom takom ako je lakovanie a odlakovanie nemá žiaden zmysel hovoriť).

Poriadok, cháp bezproblémová priechodnosť izbou, prehľadnosť v šatníku a botníku, pravidelné vetranie, priestor na knihy, to je asi dôvod, pre ktorý sa vyberiem do verejnej knižnice a požičiam si nejaké verneovky a budem si čítať science-fiction, keď mi už bolo odopreté právo ho prežívať.
To všetko značne obmedzuje moje možnosti sa socializovať, keďže som nadobudla dojem, že som jediná, kto balansuje na pokraji nervového zrútenia. Možno sú to ozaj prvé prejavy mánio-kompulzívnej poruchy, ale v takom prípade ňou trpí väčšina ľudí, ktorých poznám a niektoré prípady sú obzvlášť závažné. Teda....na jednu výnimku. Moju spolubývajúcu Američanku, ktorá ma privádza do absolútneho šialenstva tým, ako s prehľadom zvláda spať bez posteľných návlekov, bez čohokoľvek, čo by aspoň v princípe pripomínalo niečo ako pyžamo. Týždeň v tých istých rifliach, bunde a uzavretých topánkach by bol rovnako nad moje sily. Viem si predstaviť, ako sa asi v duchu zabáva na tej švihnutej Európanke so srnčím pohľadom miešajúcim sa s nádejou v očiach, že nájde pochopenie pre ustieľanie postele a fakt, že aj keď trávime väčšinu dňa niekde mimo, je celkom príjemné vrátiť sa späť a nájsť miesto veľkého bordelu len bordel. Presne tak málo mi stačí.

Záver: buď je ona ozaj mladá a ja som zostarla bez toho, aby som to postrehla, alebo moji rodičia spravili niekde chybu a vychovali úzkostlivého asociálneho pokrytca bez zmyslu pre kolektív (skupinové žitie v chaose a bordeli) a spoluprácu (skupinové tvorenie chaosu a bordelu).
Už mi začínajú vystupovať na čelo tie kropaje...zase sa mám rozhodnúť? Ale tentokrát by to mohlo byť aj bez toho hlbinného prieskumu batožiny. Ozaj mi stačí málo...

Spektrum intimity

Posledných pár dní zniem a koniec-koncov sa aj cítim ako stará hrdzavá plechovica. Vlastne tento stav v mojom pomyselnom rebríčku život znepríjemňujúcich záležitostí dlhodobo bojuje o pozíciu v jeho prvej polovici. Som si istá, že menej ako sa mne chce opisovať prvé štyri priečky sa chce už len vám o tom čítať.

V každom prípade moje hľadanie lepšej osoby (…?....) v sebe a svojom vnútri sa nevyhnutne musí spájať s určitou mierou obetovania svojho pohodlia a egocentrických manipulátorských chúťok. A obetavosť má predsa rôzne podoby. Túto mantru som si dookola mlela v duchu (hoci za to, že to nepočulo aj zopár bezďákov okolo by som veľa nedala), dokonca aj v momentoch, kedy som si s trochu zmenšenou dušičkou už vyše polhodiny intenzívne civela na zápästie a silou vôle urýchľovala beh času a ručičiek. Ba aj vtedy, keď som sa zúfalo snažila nepočúvať trojhodinovú príhodu uhrovitého výrastka, ktorá napokon aj tak nemala žiadnu pointu. A rovnako aj v momentoch, kedy som sa nadutá a zo všetkou noblesou, akej len môže byť niekto schopný po 7 hodinách cesty, Ferkovom liehovitom príbehu o rozpade jeho manželstva a božskej Božke, čo robí v staničnej trafike či pubertálnom rehogrganí zdvihla zo svojho miesta. Že som pri tom zhodila svoju tašku, zakopla do tej s laptopom a napokon som pri nej skoro nechala aj nohavice vo mne len vyvolalo ďalší pocit hrdosti z prekonanej prekážky, vztýčila som hlavu a potichučky v duchu aj ukazovák všetkým tým čumilom okolo. Vypochodovala som odtiaľ s baretkou narazetnou na hlave a klimatizačným vírusom, o ktorom som sa mala dozvedieť až neskôr.

Nasledovali dva dni, kedy som sa po šiestich hodinách spánku zobudila svieža ako rybička, napriek občasnému zachrochtaniu, zaškrípaniu, zamrmlaniu a hlasnému dýchaniu. Viem, že v noci občas slintám, gestikulujem so značným dôrazom, potichu sa vrtím a môj žalúdok ten sa vrtí zas o čosi škŕkavejšie. Avšak došla som k záveru, že možno trochu perverzne ale práve to sú veci, ktoré v nás vzbudzujú pocit bezpečia. Navyše....
Pri zmienke o dvadsiatich rokoch ma oblieval studený pot a napadali mi cynické poznámky líznuté morbídnym čiernym humorom. O čom sa dá baviť 20 rokov? A potom mi to napadlo....Vďaka za ľudský organizmus a všetky jeho metabolické procesy, zvyky, zlozvyky a nervové tiky. Ak nemeliete tak rýchlo ako ja, tak máte vystarané o príjemný chvíľami milo rozpačitý rozhovor do obeda. No a s pribúdajúcim vekom to naberá na rozmanitosti a farebnosti. Plus už viac nemusíte so splašeným srdcom a zrýchleným dychom vypĺňať zaručené testy o tom, či vám dôveruje. (ja už tiež nebudem musieť... Môj hrdina mi po tomto kúpi na Vianoce tie najlepšie tesniace štuple do uší.) Priamo úmerne so štylistickou náročnosťou rozhovoru rastie nevyhnutnosť dôverovať si...

Aby som sa ale vrátila späť ku môjmu momentálnemu usoplenému stavu, kedy jediným kýchnutím ničím Amazónsky dažďový prales, líham si do postele už vopred vytočená s vedomím, že si do nej ľahnem určite ešte zo trikrát...Vtedy veľmi netúžim rozprávať, ale po tom ako som prednedávnom urobila po masívnom kýchnutí mikrofón telefónu znovu použiteľným a začula zopár vcelku zaujímavých detailných otázok, som ostala chvíľku trápne zarazená a hneď v tej ďalšej som si uvedomila, že na druhej strane je osoba a obetovala svoju chuť do jedla záujmu o môj zdravotný stav (sebaobetovanie má predsa rôzne podoby...) Teda rovnako ľudský človek ako ja. Presne ten, čo občas tak hlasno dýcha a usoplenú ma už aj tak videl. A tak som sa pri naturalistickom opise mojich respiračných problémov za posledný týždeň cítila hádam najkomfortnejšie. Je až neuveriteľné koľko intimity v sebe môže mať takáto situácia. Tuším by som mu už zverila aj zápalovoprieduškové pľuvadlo..

Kávocentrický svet jednej závisláčky

Vždy som patrila do tej nešťastnej skupiny zásadových, pevných na svojich princípoch trvajúcich egocentrických ľudí. Teda patrila som sem dosť rokov na to, aby som mohla hovoriť o akomsi „vždy“. Ale vždy zjavne neznamená to isté, čo stále a už vôbec sa nepodobá na „teraz“.

Teraz som totiž členom skupiny, ktorej konštantná nie veľmi šťastnosť sa zmenila na instantné šťastie. Vlastne sa to svojím spôsobom podobá tomu červenému hrnčeku Nescafé, ktorý vám prišiel po zaslaní obálky plnej čiarových kódov. A tak mám hrnček, ktorého dno nie je vidieť zasypané granulkami kávy a abstinenčný pohľad k tomu. Chýba už len vriaca voda. Nesladená a bez mlieka.

Moje dávne pokusy o liečbu zo závislosti na káve sa skončili všetky do jedného bez výnimky rovnako. Rovnakým neúspechom, bolesťou hlavy. Jeden môj známy, ktorého stupeň závislosti na kofeine je pre mňa ospravedlnením a zároveň inšpiráciou a dôkazom toho, že priestor (aspoň ten pre závislosť) je skutočne neobmedzený, mi počas jedného z mojich temných období (temnosť bola príznačná predovšetkým tým kruhom pod mojimi očami) stíšeným hlasom vysvetlil, aké zbytočné a nebezpečné je zbavovať sa niečoho, čo je pre nás prirodzené. Je rovnako dobre možné, že v tom štádiu jemného delíria v dôsledku poklesu vitálnych funkcií a spomalenia metabolických procesov som si mojou (vtedy nie celkom jasnou) logikou vyložila jeho slová nesprávne. V každom prípade interpretácia, ktorá mi pod hrozbou bolestivej abstinencie a následného ešte hlbšieho prepadnutia svojej slabosti, odporúčala nepokúšať sa o sebazdokonaľovanie a ďalšie posilňovanie vlastnej vôle sa mi celkom hodila a hodí sa mi až doteraz.

Je to možno alibizmus, ale táto osvedčená prax ma núti ráno vstať z postele za vôňou kávy a vidinou ďalšieho preškrtnutého dňa v kalendári, kedy sa tá moja imaginárna šálka zasa o niečo viac zaplní vriacou vodou. A ja sa budem zasa o par centilitrov viac tešiť na to, až bude plná...

P.S 1: Som ozaj silne závislá, káva je pre mňa ozaj nevyhnutnosťou a celkom vážne sa z toho nechcem vyliečiť. Preto to prirovnanie...

P.S 2: Prečo nie mletá ale instantná? Lebo práve instantná je pre mňa každodenným rituálom. Je prvou príjemnou záležitosťou bez ohľadu na orkán, víchricu, storočnú vodu, dvestoročný sneh a futbalové lopty miesto krúpov.

P.S 3: Autorka tohto článku poslednú odvykaciu kúru podstúpila pred vyše rokom a po jej grandióznom neúspechu sa o nič podobné už viac nepokúša.

P.S 4: Ide o nie veľmi nápaditú alegóriu, ktorej jedinou ambíciou je pobaviť pri rannej presladenej šálke čaju.

P.S 5: Krátke prózy tzv. Bájky mali na konci vždy nejaké morálne (nie mravné...čokoľvek, len nie mravné..) posolstvo. Ako autorka si osobujem právo nanútiť čitateľom toto (koniec-koncov aj Ezop to urobil. V tom príbehu o zajacovi a korytnačke – ako sa vôbec mohli stretnúť??- by som ja vypichla určite niečo realistickejšie.... napr. Korytnačka a zajac by spolu nemali pretekať...) : Sú závislosti a závislosti. Tak ako sú aj závisláci a potom ešte závisláci.

P.S 6: Všetky postavy a šálky sú skutočné, akákoľvek podobnosť s realitou nie je dielom náhody a autorka si na ňu osobuje autorské práva.

Rezignovať vytočená a s poctami

Každá skúsenosť by nás vraj mala posunúť niekam ďalej. To je názor všetkých úžasných slepačích, hovädzích a iných polievok, poradcov zo strán kozmopolitných mesačníkov, týždenníkov, dvojtýždenníkov, … V prvom rade je to bezbrehý optimizmus a hneď v tom druhom približne rovnako bezbrehá lož. V oboch prípadoch však strácate vy. Moja skúsenosť hovorí, že s ilúziami je to to isté ako s falutami na šampus kúpenými v Ikei, a hoci možno nešťastie chodí po horách a ľuďoch, za mnou chodia prúsery. No a napokon tá istá skúsenosť mi hovorí, že tie prúsery majú charakter podlej úderky.

Nech už sa odhodláte na čokoľvek, je životne dôležité postaviť si pred seba cieľ a zanovito ho sledovať až do konca. Bez ohľadu na to, aký ten koniec bude alebo nebude. Ten môj bol pomerne jasný a až infantilne jednoduchý. Priblížiť sa ku fáze „Som superžena a prežila som to“. Bojovala som statočne a dlho, výkonnosť vysávača a obsah sáčku dokážem určiť sluchom, čuchom odhalím počet mokrých uterákov v kúpeľni, jediným pohľadom demaskujem pleseň, ktorá o sebe ešte netuší, že chce byť, hmatom určím množstvo vody potrebné pre izbové rastliny. Napriek tomu všetkému som nakoniec rezignovala vo chvíli, keď som sa pristihla pri tom, že s istým zaľúbením vzhliadam k Bangladéšu a uvažujem o tom, aké náboženstvo miestni vyznávajú, lebo aj ja chcem dostať svoju dušu do hladiny, keď sa bude schopná povzniesť nad fakt, že nie všetci sme boli stvorení pre poriadok. Orientácia mojej životnej filozofie smerom na východ mi káže myslieť pozitívne. To ma priviedlo k záveru, že moja slovná zásoba sa obohatila o pomerne značné množstvo výrazov synonymických k slovu chaos od všeobecne známych ako napr. neporiadok, či antických ako je Augiášov chliev až po zoologické termíny zasratá, smradľavá nora.
Rovnako som si potvrdila svoju teóriu o príslušnosti ku skupine žien do polhodiny ochotných zbaliť sa a do dvoch dní byť v Lagose alebo v základnom tábore pod K2. Žehlenie niektorých kusov odevu vie poskytnúť nečakaný priestor pre osobnostný rast. Dokonca si myslím, že ženy v domácnosti by sa mali automaticky stať členkami MENSy. Popri plysovaných sukniach, vyšívaných blúzkach a košeľových rébusoch je rubikova kocka pomerne nudnou kratochvíľou.

Na druhej strane s určitosťou môžem skonštatovať, že nepatrím to prominentného a úzkeho klubu žien zažívajúcich orgazmus pri zvuku kosačky. Práve naopak pocit vrcholného uspokojenia by vo mne bezpochyby vyvolal jediný ťah nožom po prívode paliva či elektrickej energie do ktoréhokoľvek krovinorezu v okruhu 500 m. A pravdepodobne by som nepociťovala výčitky svedomia ani v prípade, že by nešlo o prívod energie, ale krk reklamného experta, autora lákavej ponuky „kúpte si hriankovač a krovinorez dostanete zadarmo“ či „ku najnovšiemu DVD rekordéru vám naši zamestnanci pribalia aj mimoriadne výkonný krovinorez“. Teda, ďalšie zlyhanie. Nepodarilo sa mi v sebe definitívne potlačiť agresivitu a hnev. Nevadí. Ak mi to pomôže zbaviť sa toho neznesiteľného zvuku, nejako to prekonám.

Poslednou ranou z milosti (hoci, viem, že tomu zajacovi to tak určite nepripadalo) bola poeticky svietiaca popolnica bez poetických svätojánskych mušiek, ale zato s prozaicky zrazenou prozaickou lampou záhradného osvetlenia a zajac dramaticky končiaci pod kolesom najskôr prednej a hneď nato aj zadnej nápravy. Mať tak 60 kg, 34 rokov a zle platené miesto moderátorky v lokálnej televízii plus Marka Darceyho a byť prekliata menom Bridget Jones, možno by to šlo s väčšou dávkou humoru. Lenže, nič z toho sa ma netýka a navyše som presvedčená, že vo chvíli, keď som najskôr s jedom a nacúvanou lampou pod zadným nárazníkom prskala na svojho hrdinu a pár dní na to mu určite premočila a zasolila celý telefón (tá vec dokáže pršať, byť polooblačná. Ako je to s nárazovým vetrom a mrazom je zatiaľ záhadou) trúchliac za tým nerozhodným tragicky zosnulým zajacom, sa musel úžasne premáhať, aby sa nedopustil niečoho spoločensky neprípustného a nenapchal si päsť do úst prípadne sa nerozrehotal s poznámkou „so zvýšenou hladinou testosterónu a androgénu, ale aj tak ženská. A navyše za volantom“. Takže pozdravujem všetkých, čo budú v aute hrešiť a preklínať tú slepicu na čele kolóny dodržiavajúcu MPR na km presne..

Ako si užiť dovolenku snov

Slovenčinári sa môžu ohradiť, no napriek tomu som sa rozhodla začať tak trochu netradične – odporúčaním; ak čo i len uvažujete o dovolenke, navyše tú dovolenku skutočne potrebujete (ten pocit mi je dôverne známy, preto to varovanie), ďalej nečítajte, pomaly presuňte kurzor a kliknite na stavový riadok a naklepte webovú adresu prvej cestovnej kancelárie a radšej priveľmi nepremýšľajte, napokon na dovolenke to od vás nik nemôže očakávať. Ak sa chystáte v cestovnom ruchu pracovať...okrem toho, že vám fandím, snažte sa udržať pozornosť čo najdlhšie.
Mám za sebou štvrťroka v Taliansku, s Talianmi, cestovinami, Talianmi, ich deťmi a všetkým čo k tomu patrí aj nepatrí.
Pozícia animátora vie byť zábavná, hoci niekedy viac, inokedy menej, predovšetkým ale ponúka celkom určite neželaný exkurz do detailov kultúry miestneho obyvateľstva.


Viem, čítate lifestylové časopisy, pozeráte lifestylové relácie, vediete lifestylové rozhovory, žijete svoj lifestyle a od všadiaľ sa na vás valia zaručené návody a pravidlá na všetko. Zabudnite na to. Je celkom jedno koľko kiwi diét, ktoré sú skutočne účinné, len si to zväčša po týždni vytrvalostného preteku so svojimi črevami (a to ste sa doteraz sťažovali na pomalý metabolizmus) neuvedomíte. Vykašlite sa na kolekciu jeseň-zima zo stránok posledného Vogue, dokonca nebudete potrebovať ani len posledný zoznam ultraľahkých, ultradokonalých mobilov a vínnu kartu, ktorá sa v tekutej podobe musí objaviť vo vašej vinotéke.
Toto sú skutočne zaručené rady, ako v zdraví bez žalúdočných ťažkostí (áno, skutočne dokážu aj to) , studenej kávy, blúdenia a objavovania tých najskrytejších zákutí prežiť vlastnú dovolenku. Vážení čitatelia, bez ohľadu na to, čo vám tvrdia všetci okolo, toto je skutočný praxou overený sedembodový manuál dobrého hotelového hosťa:

1.nebuďte Talian a ak s touto skutočnosťou nie je možné nič viac urobiť, snažte sa nežiť južnejšie od hlavného mesta, v opačnom prípade budete s definitívnou platnosťou zaradený do kategórie: „that italian gypsy“ (politickú korektnosť si v tejto chvíli odmyslite, hoci za týmto si stojím a mnohí ďalší tiež, takže asi som predsa len rasista)
2.nemajte deti. V prípade, že to tak nie je a navyše je vašou „pridanou hodnotou“ totálna rodičovská neuvedomelosť a neschopnosť reálne odhadnúť vašu situáciu, sa pokúste vyhnúť ťahaniu mladšieho zvyšku rodiny na dovolenku pričom na nadmorskej výške letoviska nezáleží, podobne je to aj s vekom rodičov.
3. Nebuďte členom organizovanej skupiny. Za takýchto okolností sa totiž stávate anonymnou súčasťou tupo sa valiacej masy. Akákoľvek skupina je tragédiou pre hotelový personál, no je to realita, ktorej sa nedá vyhnúť, tak sa snažte byť ohľaduplní a pokúste sa ukojiť svoje socializačné chúťky mimo kruhu svojich hlučných, netrpezlivých a prepracovaných priateľov. Obetovať sa niekedy musíme všetci, pozbierajte svokrovcov a členov rodiny, ktorých vek sa pohybuje v intervale od 30 vyššie, posaďte ich do rodinného mikrobusu a dúfajte, že si na nervy leziete do takej miery, aby ste sa do postelí rozišli hneď po večeri, ideálne by bolo vyhnúť sa záležitostiam ako je plná penzia, prípadne polpenzia.
4.Ak ste to ani do teraz nepochopili...to s tými deťmi nebol fór. Napriek tomu..aj personál tvoria len ľudia, a preto počítame so skutočnosťou, že nič nie je stopercentné a občas sa zadarí viac ako by sme si priali (stále je reč o ratolestiach). To je ale predovšetkým váš problém a nevidím žiaden dôvod na to, aby ste týmto zaťažovali kohokoľvek z animačného tímu. Skutočnosť, že je miniclub k dispozícii sa nemusí nevyhnutne týkať aj vás a vašich ukričaných, lenivých a drzých potomkov, ktorých výchova sa vám už dávno vymkla spod kontroly resp. si neviete celkom presne spomenúť na to, kedy ste ju pod kontrolou mali.
5.Šikmé oči sú jedným zo spôsobov, ako sa postarať o päťhviezdičkový prístup zo strany personálu hoci aj trojhviezdičkového hotelu; v zásade sa pohybujete neustále v skupine, čo znamená, že zabijete dve muchy jednou ranou: vyfutrujete hotel a zároveň zabránite tomu, aby celé jedno poschodie obľahli južania. Ráno vás prebehnúc okolo milo pozdravíme kým budete čakať na východ slnka, o siedmej ste po raňajkách, nastupujete do autobusu sprevádzaní príjemným úsmevom recepčných a verte, že od toho momentu sa budeme tešiť na to, keď vás opäť uvidíme pri večeri. Záver dňa, ste hotoví z Európanov, hôr, nízkeho tlaku a riedkeho vzduchu, takže na samovražedné pokusy ako drink pri pianobare vám ani nepomyslíte.
6.Nech vám ani len nenapadne snažiť sa o čokoľvek čo i len vzdialene pripomínajúce spev, tanec, hlasnejšie dýchanie alebo pesničku na želanie v dosahu káblov muzikanta hrajúceho v pianobare. Výnimkou je jediné prípad, že máte strach z finančnej krízy, nevidíte východisko a rozhodli ste sa venovať svoju životnú poistku na charitu – rodinnú, cirkevnú, akúkoľvek.
7.Rozhoduje dĺžka pobytu. Uvedomte si jednu vec: každý týždeň dovolenky vás stojí 20 IQ bodov. Jednoduchou matematikou dôjdete k číslu 40 po dvoch týždňoch. Skutočne vám to stojí za to?
Takže prajem dobrý výber a potom dni plné slnka, s čo najmenej silenými úsmevmi animačného tímu preklínajúceho 45 stupňov, keďže ani tie vás doposiaľ neodrovnali..

P.S.: vyššie spomenuté sa nevzťahuje len na Taliansko a Talianov, ide len o prípadovú štúdiu, ktorej závery je však výnimočne možné zovšeobecniť ...

O liečebnom pobyte

Francúzi hovoria: „cherchéz la femme“, antickí Gréci mali svoju chichotavú bandu múz, Tomáš Akvinský pána Boha, Leonardo svoju Monu Lízu, Bob mal bylinky a pani MacDonaldová vajcia. Ja mám vidiek. Vlastne ani ten nie. Ono, nech je to čokoľvek, totiž fabuluje. Žiaden les, vymierajúce pôvodné osadenstvo s vekovým priemerom na 75, ktoré by vo vás budilo dojem, že ste aj tak najdospelejším občanom, dokonca tu nestretnete kravy alebo prasce. Paradoxom je, že vás ráno z postele dostane kohút vykazujúci všetky známky toho, že je dovezený a doposiaľ neprekonal časový posun medzi Biškekom v Strednej Ázii a Strednou Európou. Chvíľami sa mu celkom úspešne darí vo mne prebúdzať tie najstaršie pudy vytrvalo potláčané výchovou k láske k zvieratám, napriek tomu je jediným šťastím tohto operenca bordel na dvore pána Moja-pečeň-je-novým-stupňom-na-škále-tvrdosti-hornín, ktorý zvuk deformuje a znemožňuje mi tak lokalizovať jeho zdroj, kohúta Zdochni-už-konečne. Podobné tajomno so sebou nesie aj ten prapodivný ťažko identifikovateľný zápach a núti ma premýšľať nad dilemou... Najhoršou vlastnosťou smradu totiž nie je fakt, že je smradľavý, oveľa nechutnejšia je jeho neabstraktná podstata a keďže ľudia sa desia toho, čo nepoznajú, desím sa ja toho zápachu ešte o čosi viac ako neohlásenej návštevy Moja-pečeň-je-novým-stupňom-na-škále-tvrdosti-hornín. Nevyvoláva vo mne žiadne spomienky, ktoré by som si dokázala spojiť s pocitom bezpečia strúhajúc grimasy spoza správnej strany kravskej ohrady. Cenou za to sú mi dnes o čosi hlbšie mimické vrásky, ale za ten pocit to stálo...a ten smrad mi ho ničím nepripomína.

Za normálnych či presnejšie iných než daných okolností patrím do tej šťastnej skupiny ľudí prehnane sa nezaťažujúcich stavom životného prostredia o 2674 rokov, stúpajúcou hladinou morí, nedostatkom miest na cintorínoch (okrem iného v preplnených cintorínoch vidím potenciál boja proti predošlému problému. Vrstvenie je odpoveďou. Vrstveniu patrí 34. storočie.) a dokonca ani drvivej väčšiny ľudí okolo. A bola by som žila dlho a šťastne vo svojej nevedomosti nebyť toho osudného slávnostného výkopu na pozemku Drahých Susedov, počiatku letnej bazénovej tragédie o neznámom počte dejstiev a desivo ozvučených obrazoch. Táto udalosť,rozbuška, vo mne každým dňom vyvoláva silnejúce návaly nostalgie za časmi nedávno minulými, kedy som pokladala obsedantné vysávanie a sporadické (cca. Trikrát týždenne) hlasné výbuchy hnevu za mrzutosti. To som ešte nemohla mať ani to najmenšie tušenie, ako dôverne sa máme spoznať. Spolu s čoraz lepším prehľadom o finančných záležitostiach, majetkových pomeroch v celej rodine, zlyhaniach vo výchove dvoch pomerne adaptabilných detí, jeho tulenej nemoci a jej hysterických záchvatoch sa vo mne postupne upevňovalo presvedčenie, že na stenách nemajú žiadne obrazy a v celom dome ani jedinú skriňu či koberec. Inak si intenzitu toho randálu racionálne vysvetliť nedokážem. Zároveň som dospela k záveru, že ďalšie štádium ich harmonizácie sa nezhoduje so štádiom, do ktorého sa túžim dostať v rámci nevyhnutného procesu poznávania ich rodinného života. Záležitosti z predsiene, obývačky, detskej a kuchyne sme už spoločne absolvovali a desivo rýchlo sa blížime k spálni. Niektoré pozvania sa majú odmietnuť. Nateraz sa utešujem tým, že mladšia ratolesť je na tábor primalá.

A iné pozvania nikdy neprídu. To je jeden zo záverov môjho bolestivého postupného zbavovania sa závislosti. Väčšina ľudí takýto zlozvyk získava časom, nerodí sa s ním. Mne sa vytrvalým úsilím podarilo vychovať zo seba kávičkára a vďaka tomu sa mi celkom úspešne darí vnárať do tajov liečby závislostí na samotách a vidieku. Princíp je veľmi jednoduchý. V mojom prípade nemám na výber. A z fázy, kedy sa zo mňa stal majiteľ vernostnej karty v kaviarni, som sa dostala do bodu, kedy sa možnosti ísť na kávu obmedzili na niektorú z desiatich miestnych krčiem, čo so sebou spája riziko pasívneho alkoholizmu a znásilnenia, kedy by sa moja aktívna účasť obmedzila na obranu prípadne splašený jogging. Ďalšou alternatívou je skočiť na turka s niektorou z predavačiek v tunajších obchodoch s bohatým sortimentom záhradných hadíc, nožníc na krovinové porasty (v prípade niektorých dám pestovaných aj mimo záhonov pred domom), kŕmnych zmesí pre prasnice, dojnice či obchodoch, kde celkom určite narazíte na biele neforemné čosi, čo vraj máte natiahnuť na nič netušiacu 10-ročnú dcéru počas miestnej kultúrnej udalosti sezóny – prvého svätého prijímania. Ešte je tu pohrebníctvo č. 1 a 2. no a dva farské úrady. Po najfamoznejšom presse v niektorej z týchto inštitúcii by sa mi závislosti podarilo zbaviť prakticky okamžite, rozhodla som sa však zostať pri masochizme a bojovať naďalej s vidiekom, závislosťou a faktom, že na niektoré veci som dispozície nezdedila.

Zaver: aj káva podlieha relativite; kým doposiaľ pozitívne pôsobila na môj pseudosociálny život (alebo som tomu aspoň rada verila), teraz spolu s neúčasťou na kultúrnom živote (najlepšie sa v kostole a na omšiach cítim, keď na nich nie som) prispieva k môjmu imageu asociála.

Moji muži a ich kúpeľne

Neviem, či je v mojich silách spočítať, koľkokrát v živote som už počula tú okrídlenú frázu, ktorou si rady mnohé zjednodušujeme „všetci sú rovnakí“ a naháňalo by mi to hrôzu pri pohľade na niektorých mužov. Spotené veľké amorfné s mobilom založeným v puzdierku na opasku držiacom roztekajúce brucho, peňaženkou v zadnom vrecku, umelou košeľou prilepenou k telu (podľa môjho skromného názoru vytvorenom na základe pozorovania) neoddeliteľným spôsobom, alebo veľmi bolestivým spojeným s nedobrovoľnou epiláciou podpazušia, procesom, na ktorý mužská časť populácie nie je dimenzovaná. Presne to spotené, čo pokladá za absolútny vrchol zšenštilosti používanie čohokoľvek aspoň veľmi vzdialene pripomínajúceho parfém. Tragická je však najmä tá nepriehliadnuteľnosť, neprepočuteľnosť vďaka hrkotaniu zväzku kľúčov na putku ich nohavíc pri ťažkopádnej dupavej chôdzi, ktorá nepozná žiadnu prekážku vrátane vašej nohy. Túto teóriu na šťastie nemám, o čo oprieť, hoci takýchto mutácií homo erectus v adidaskách by sa našlo celkom iste „požehnane“, dokonca ich pokladám za rozhodujúci faktor vplývajúci na rozhodnutie ženy urobiť si vodičák a zadovážiť si motorové vozidlo. A chtiac-nechtiac som sa tak dostala k ďalšej, tej pána Freuda, spočiatku rovnako hrôzostrašnej.

Vlastne teória sama o sebe hrôzostrašná nie je, bol ním skôr moment, keď som si to uvedomila. Žiadna kúpeľňa ma ešte nikdy tak nevystrašila... Pri prvom pohľade bolo jasné, že ju používa muž, uškŕňať som sa začala však až o pár sekúnd po tom, ako som si uvedomila, čo ju pre mňa robí mužskou. Omyl..žiadna záchodová doska, botanická záhrada miesto obkladačiek ani holiaci strojček... Nevinná zubná pasta, kefka, ktorá ma z nejakého dôvodu, doposiaľ neodhaleného, irituje, šampón, pena na holenie. Len som to konečne mohla vidieť v bielom odtieni. Situácia sa nezlepšovala ani pri pohľade na komínky v skrini, pracovný stôl... V priebehu polminúty som bola zorientovaná a tých zvyšných tridsať sekúnd by som potrebovala jedine v prípade blížiacej sa prírodnej katastrofy a stresu pri obmedzovaní škôd.
S hrôzou som si uvedomila, že otázky týkajúce sa detstva môjho hrdinu budú len formalitou. Stačí ak si spomeniem na to môjho cteného pána bratranca a zafarbím to do modra prípadne ochutím. Takže na tom, že podvedome hľadáme či čakáme na niekoho, v tomto prípade na muža, ktorý nám bude svojim spôsobom príbuzný asi niečo bude.
Môj otec týmto prichádza o istú časť svojej originálnosti spojenej hlavne s jeho hudobným vkusom a 100 spoľahlivými spôsobmi, ako ma vytočiť bez ohľadu na množstvo ozónu v atmosfére a prítomnosť tlakovej níže. Doteraz som si to pomerne racionálne vysvetľovala ako dôsledok výchovy jednej generácie rodičov a striasala sa od znechutenia z niektorých poznámok a komentárov vyvolávajúcich deja vu.

Najhorší na tom celom nie je ani tak ten pocit, že páchate podľa všetkého istú formu incestu, ako skôr to sklamanie zo seba samej. Pred pár mesiacmi som sa opájala vlastnou odvahou a adrenalínom z rizika, ktoré som údajne podstupovala a dnes som sa spolu s budíkom zobudila zo svojej ilúzie. A cítila sa zvláštne bezpečne. Viem celkom presne spočítať všetky svoje „poilúziové“ rána a po žiadnom sa na mňa ľudia nepozerali ako na človeka s gurážou vyraziť skoro ráno medzi ľudí s úsmevom a pravdepodobne vyšším než len zvyškovým alkoholom v krvi.

P.S.: Desim sa dna, ked na mojom hrdinovi zacnem badat znaky podobnosti s mojim dalsim muzom, lebo ten ma styri nohy, studeny cumak a je obrasteny blondavou srstou ;)