O príčinách globálneho otepľovania

piatok 7.september 2007, Krakow, Poľsko

V dopravnej zápche som strávila hodinu a pol. Deväťdesiat percent áut blokujúcich premoknuté špongiovité ulice malo jediného cestujúceho. Zvláštne. Cestujeme sami. Uviazneme v zápche sami. A predsa každý z nás čaká na to isté zelené svetlo. Potom však tri autá upchajú celú križovatku a chtiac – nechtiac tak spôsobia možno nepatrnú zmenu v plánoch všetkých stojacích za nimi.

Je to tak, že v istých chvíľach (od 07.30 do 09.30 a od 16.00 do 20.00) stojíme všetci na tom istom mieste a ovplyvňujeme sa, potom vyhodíme smerovku, prejdeme odbočovacím pruhom a necháme tú pomaly sa plaziacu masu za sebou? Sú to drobnosti, momenty, semafory, ktoré významne menia naše rozhodnutia, sú to tí anonymní ľudia za volantom ďaleko pred nami? Ovládame volantom kolesá, ktoré nám umožňujú pohyb vpred? Zmeškáte narodenie svojho prvého dieťaťa, odlet človeka, ktorému ste zabudli ešte niečo povedať, dôležitú prezentáciu. Je chyba v prevodovke či posilňovači riadenia alebo v šoférovi, ktorému sa motor zadrháva v najnevhodnejšej chvíli?

Život nemôže byť naplánovaný vopred, nemôže nám byť predurčený. Okolnosti, drobnosti ho menia v priebehu sekundy mikrospánku neznámeho vodiča päť kilometrov pred nami. Nie od základu, no majú vplyv na to, čo alebo kto príde, odíde...

Transplantovať človeka

V prípade transplantácie orgánov sa okolo trinásteho dňa prirodzene dostaví imunitná reakcia – rejekcia, čiže odmietnutie voperovaného orgánu. Ako tomu zabrániť? V minulosti sa na oslabenie imunitného systému používalo ožarovanie kostnej drene rontegenovými lúčmi. Výsledok? Nezvratná deštrukcia obranyschopnosti. Dnes sú pacientom podávané lieky, ktoré balansujú na hrane medzi úspešnou operáciou a nespočetnými infekciami. Medicína dokáže zázraky...
Čo však ak príčinou rejekcie nie je len jeden orgán ale celá ľudská bytosť? Prečo doposiaľ nemáme efektívne liečebné postupy, ktorými by sme zabránili nepríjemným situáciám?

Ak platí zákon akcie a reakcie, tak rejekcia by mala vyvolať NIEČO. Aké však má byť to NIEČO? Je možné reagovať správne? Odmlčať sa alebo hrať hru „veď to bol len dobrý vtip“ a pokúsiť sa vykorčuľovať so zvyškami dôstojnosti a sebavedomia? A vôbec musí byť odmietnutie niečím ponižujúcim? Pocit úľavy, chvíľa bez strachu, moment takmer dokonalej istoty....oslobodzujú. A sloboda neponižuje, práve naopak, slobodní sme si rovnejší ako inokedy. Bez kameňa uviazaného o chodidlo vyplávate k hladine, ku kyslíku a lúčom svetla rýchlejšie. Sloboda má v sebe niečo ľudsky zvrhlé, nejakú skazenú črtu.

Kedy sa sloboda stáva prejavom zvrhlosti? Kedy zvrhlosťou samou? Keď ju nevedome obrátime proti niekomu stojacemu oproti a celkom vedome pociťujeme radosť, opojenie kontrolou nad inou bytosťou. Alebo keď necítime nič. Pocit prázdna bolí, necítime ani len to . Cynizmus najhrubšieho zrna. Cynické skúmanie vlastných možností a hraníc trúfalosti. V konečnom dôsledku je však zvrhlým cynizmom a bezhraničnou trúfalosťou ľútosť. Akceptovanie čohosi, o čom nie sme presvedčení je zbabelou lžou, ktorá umelo predlžuje (ne)existenciu „vzťahu“ (v najširšom slova zmysle).

?bez?Hraničný Schengen ľudí

Je najlepší priateľ na celý život alebo len na dobu určitú? Na čo všetko si môže nárokovať? Ako rozpoznať moment obratu?

Možno je to podobné ako so zaľúbenosťou a po čase musí celkom nevyhnutne prísť vytriezvenie, moment, kedy začneme vnímať všetko, čo nám prekáža. A ak nie je priateľstvo tým, čo má zotrvať po celý život, ako je čo i len predstaviteľné zotrvať po zvyšok života s jedným a tým istým partnerom a nebyť pri tom neverný?

Témy rozhovorov sa skôr alebo neskôr vyčerpajú a v prípade, že tento faktor vynecháme... Má zmysel postaviť vzťah – akýkoľvek – na výmene fyziologických roztokov?

Je celkom možné, že zdanlivo nekonečný vesmír má svoju hranicu a príťažlivosť hraničí s poznaním posledného záhybu tela ležiaceho vedľa, ba priam sa núka otázka, či plachta nedbanlivo cezeň prehodená nemá záhybov viac, nenájdeme v nej viac tienistých miest, nezahaľuje viac ako ľudská telesná vyčerpateľnosť...

O ľuďoch čakajúcich a šprintéroch, svaloch a tretrách

V čom spočíva rozdiel? Vôľa? Ambícia? Ctižiadostivosť? Čo je tým motorom, ktorý nás núti vziať život do vlastných rúk? Možno to nie je to, ale skôr niekto.

Svetové rekordy sa lámu na súťažiach, kde vo vedľajšej dráhe počujete zrýchlený dych súpera. Premeriate si jeho svalovú stavbu. Zaznie výstrel, vybehnete a nasledujúcich niekoľko sekúnd prekonáte sami seba, aby ste prekonali ostatných. Čakanie si nemôžete dovoliť, akékoľvek zaváhanie vás bude stáť stotiny sekundy, no súperi sa nezastavia, preletia vôkol a už ich tempo pravdepodobne nezachytíte. Spoliehať sa na to, že sa v cieľovej rovine potknú? Absurdné. To jediné, čomu môžeme veriť sme my.
Nič nie je stopercentné. Prišľapnú a vyzujú vám tretru, za vami je značná časť trate. Vzdáte sa? Mesiace driny, odriekania. Obujete sa a hnaní vzďaľujúcim sa pelotónom vyrazíte opäť vpred tušiac, že stupienok z toho nebude, dúfajúc, že zázraky sa stávajú.

Nikto nezakladá nohy do štartovacieho bloku, nerozbieha sa, neskáče do bazéna s túžbou po socializácii medzi inými športovcami, po účasti. Ani úplní outsideri, ktorí ledva preliezli kvalifikačné limity.
Túžime a potrebujeme vyhrávať, a ak niekto po dlhodobom dvojfázovom tréningu tvrdí opak, je pokrytcom, klame.
Stáli by inak tie odreniny, zranenia za to? Za účasť?