O ľuďoch čakajúcich a šprintéroch, svaloch a tretrách

V čom spočíva rozdiel? Vôľa? Ambícia? Ctižiadostivosť? Čo je tým motorom, ktorý nás núti vziať život do vlastných rúk? Možno to nie je to, ale skôr niekto.

Svetové rekordy sa lámu na súťažiach, kde vo vedľajšej dráhe počujete zrýchlený dych súpera. Premeriate si jeho svalovú stavbu. Zaznie výstrel, vybehnete a nasledujúcich niekoľko sekúnd prekonáte sami seba, aby ste prekonali ostatných. Čakanie si nemôžete dovoliť, akékoľvek zaváhanie vás bude stáť stotiny sekundy, no súperi sa nezastavia, preletia vôkol a už ich tempo pravdepodobne nezachytíte. Spoliehať sa na to, že sa v cieľovej rovine potknú? Absurdné. To jediné, čomu môžeme veriť sme my.
Nič nie je stopercentné. Prišľapnú a vyzujú vám tretru, za vami je značná časť trate. Vzdáte sa? Mesiace driny, odriekania. Obujete sa a hnaní vzďaľujúcim sa pelotónom vyrazíte opäť vpred tušiac, že stupienok z toho nebude, dúfajúc, že zázraky sa stávajú.

Nikto nezakladá nohy do štartovacieho bloku, nerozbieha sa, neskáče do bazéna s túžbou po socializácii medzi inými športovcami, po účasti. Ani úplní outsideri, ktorí ledva preliezli kvalifikačné limity.
Túžime a potrebujeme vyhrávať, a ak niekto po dlhodobom dvojfázovom tréningu tvrdí opak, je pokrytcom, klame.
Stáli by inak tie odreniny, zranenia za to? Za účasť?