Fuer immer jung

Nosím fialové pančuchy a som ochotná si v sobotu ráno privstať, aby som si mohla pozrieť animované rozprávky a Alfa. Až doteraz som to pokladala za dôkaz o tom, že nestarnem. Omyl. Starnem aj ja. Starnem a asi lenivejem...Alebo keď tak o tom teraz premýšľam, to asi nebude záležitosť mojej lenivosti.

Pred týždňom som sa natriasala smiechom na konštatovaní, ktoré padlo v jednom rozhovore: „Veď ja žijem v taške“. O týždeň neskôr konštatujem, že ja „žijem v kufri“, smiech ma už ale prešiel. Každé ráno sa budím s kropajami potu na čele pri predstave, že rozhodnutiu, čo na seba a následnému dolovaniu z útrob telesa, do ktorého by som sa pohodlne zmestila aj s nočným stolíkom a lampou sa už ďalej nebude dať unikať. Rovnaká tortúra sa spája aj niečím takým základným, ako je umytie si zubov alebo rúk. Pomaly začínam uvažovať, kde je tá pomyselná hranica humusáctva a rezignácie, kedy kapitulujem a začnem upúšťať od základných hygienických návykov (za základné nepokladám líčenie, odličovanie, používanie dermatologických medikamentov, strihanie nechtov na nohách a pilovanie tých na rukách, o niečom takom ako je lakovanie a odlakovanie nemá žiaden zmysel hovoriť).

Poriadok, cháp bezproblémová priechodnosť izbou, prehľadnosť v šatníku a botníku, pravidelné vetranie, priestor na knihy, to je asi dôvod, pre ktorý sa vyberiem do verejnej knižnice a požičiam si nejaké verneovky a budem si čítať science-fiction, keď mi už bolo odopreté právo ho prežívať.
To všetko značne obmedzuje moje možnosti sa socializovať, keďže som nadobudla dojem, že som jediná, kto balansuje na pokraji nervového zrútenia. Možno sú to ozaj prvé prejavy mánio-kompulzívnej poruchy, ale v takom prípade ňou trpí väčšina ľudí, ktorých poznám a niektoré prípady sú obzvlášť závažné. Teda....na jednu výnimku. Moju spolubývajúcu Američanku, ktorá ma privádza do absolútneho šialenstva tým, ako s prehľadom zvláda spať bez posteľných návlekov, bez čohokoľvek, čo by aspoň v princípe pripomínalo niečo ako pyžamo. Týždeň v tých istých rifliach, bunde a uzavretých topánkach by bol rovnako nad moje sily. Viem si predstaviť, ako sa asi v duchu zabáva na tej švihnutej Európanke so srnčím pohľadom miešajúcim sa s nádejou v očiach, že nájde pochopenie pre ustieľanie postele a fakt, že aj keď trávime väčšinu dňa niekde mimo, je celkom príjemné vrátiť sa späť a nájsť miesto veľkého bordelu len bordel. Presne tak málo mi stačí.

Záver: buď je ona ozaj mladá a ja som zostarla bez toho, aby som to postrehla, alebo moji rodičia spravili niekde chybu a vychovali úzkostlivého asociálneho pokrytca bez zmyslu pre kolektív (skupinové žitie v chaose a bordeli) a spoluprácu (skupinové tvorenie chaosu a bordelu).
Už mi začínajú vystupovať na čelo tie kropaje...zase sa mám rozhodnúť? Ale tentokrát by to mohlo byť aj bez toho hlbinného prieskumu batožiny. Ozaj mi stačí málo...

Spektrum intimity

Posledných pár dní zniem a koniec-koncov sa aj cítim ako stará hrdzavá plechovica. Vlastne tento stav v mojom pomyselnom rebríčku život znepríjemňujúcich záležitostí dlhodobo bojuje o pozíciu v jeho prvej polovici. Som si istá, že menej ako sa mne chce opisovať prvé štyri priečky sa chce už len vám o tom čítať.

V každom prípade moje hľadanie lepšej osoby (…?....) v sebe a svojom vnútri sa nevyhnutne musí spájať s určitou mierou obetovania svojho pohodlia a egocentrických manipulátorských chúťok. A obetavosť má predsa rôzne podoby. Túto mantru som si dookola mlela v duchu (hoci za to, že to nepočulo aj zopár bezďákov okolo by som veľa nedala), dokonca aj v momentoch, kedy som si s trochu zmenšenou dušičkou už vyše polhodiny intenzívne civela na zápästie a silou vôle urýchľovala beh času a ručičiek. Ba aj vtedy, keď som sa zúfalo snažila nepočúvať trojhodinovú príhodu uhrovitého výrastka, ktorá napokon aj tak nemala žiadnu pointu. A rovnako aj v momentoch, kedy som sa nadutá a zo všetkou noblesou, akej len môže byť niekto schopný po 7 hodinách cesty, Ferkovom liehovitom príbehu o rozpade jeho manželstva a božskej Božke, čo robí v staničnej trafike či pubertálnom rehogrganí zdvihla zo svojho miesta. Že som pri tom zhodila svoju tašku, zakopla do tej s laptopom a napokon som pri nej skoro nechala aj nohavice vo mne len vyvolalo ďalší pocit hrdosti z prekonanej prekážky, vztýčila som hlavu a potichučky v duchu aj ukazovák všetkým tým čumilom okolo. Vypochodovala som odtiaľ s baretkou narazetnou na hlave a klimatizačným vírusom, o ktorom som sa mala dozvedieť až neskôr.

Nasledovali dva dni, kedy som sa po šiestich hodinách spánku zobudila svieža ako rybička, napriek občasnému zachrochtaniu, zaškrípaniu, zamrmlaniu a hlasnému dýchaniu. Viem, že v noci občas slintám, gestikulujem so značným dôrazom, potichu sa vrtím a môj žalúdok ten sa vrtí zas o čosi škŕkavejšie. Avšak došla som k záveru, že možno trochu perverzne ale práve to sú veci, ktoré v nás vzbudzujú pocit bezpečia. Navyše....
Pri zmienke o dvadsiatich rokoch ma oblieval studený pot a napadali mi cynické poznámky líznuté morbídnym čiernym humorom. O čom sa dá baviť 20 rokov? A potom mi to napadlo....Vďaka za ľudský organizmus a všetky jeho metabolické procesy, zvyky, zlozvyky a nervové tiky. Ak nemeliete tak rýchlo ako ja, tak máte vystarané o príjemný chvíľami milo rozpačitý rozhovor do obeda. No a s pribúdajúcim vekom to naberá na rozmanitosti a farebnosti. Plus už viac nemusíte so splašeným srdcom a zrýchleným dychom vypĺňať zaručené testy o tom, či vám dôveruje. (ja už tiež nebudem musieť... Môj hrdina mi po tomto kúpi na Vianoce tie najlepšie tesniace štuple do uší.) Priamo úmerne so štylistickou náročnosťou rozhovoru rastie nevyhnutnosť dôverovať si...

Aby som sa ale vrátila späť ku môjmu momentálnemu usoplenému stavu, kedy jediným kýchnutím ničím Amazónsky dažďový prales, líham si do postele už vopred vytočená s vedomím, že si do nej ľahnem určite ešte zo trikrát...Vtedy veľmi netúžim rozprávať, ale po tom ako som prednedávnom urobila po masívnom kýchnutí mikrofón telefónu znovu použiteľným a začula zopár vcelku zaujímavých detailných otázok, som ostala chvíľku trápne zarazená a hneď v tej ďalšej som si uvedomila, že na druhej strane je osoba a obetovala svoju chuť do jedla záujmu o môj zdravotný stav (sebaobetovanie má predsa rôzne podoby...) Teda rovnako ľudský človek ako ja. Presne ten, čo občas tak hlasno dýcha a usoplenú ma už aj tak videl. A tak som sa pri naturalistickom opise mojich respiračných problémov za posledný týždeň cítila hádam najkomfortnejšie. Je až neuveriteľné koľko intimity v sebe môže mať takáto situácia. Tuším by som mu už zverila aj zápalovoprieduškové pľuvadlo..

Kávocentrický svet jednej závisláčky

Vždy som patrila do tej nešťastnej skupiny zásadových, pevných na svojich princípoch trvajúcich egocentrických ľudí. Teda patrila som sem dosť rokov na to, aby som mohla hovoriť o akomsi „vždy“. Ale vždy zjavne neznamená to isté, čo stále a už vôbec sa nepodobá na „teraz“.

Teraz som totiž členom skupiny, ktorej konštantná nie veľmi šťastnosť sa zmenila na instantné šťastie. Vlastne sa to svojím spôsobom podobá tomu červenému hrnčeku Nescafé, ktorý vám prišiel po zaslaní obálky plnej čiarových kódov. A tak mám hrnček, ktorého dno nie je vidieť zasypané granulkami kávy a abstinenčný pohľad k tomu. Chýba už len vriaca voda. Nesladená a bez mlieka.

Moje dávne pokusy o liečbu zo závislosti na káve sa skončili všetky do jedného bez výnimky rovnako. Rovnakým neúspechom, bolesťou hlavy. Jeden môj známy, ktorého stupeň závislosti na kofeine je pre mňa ospravedlnením a zároveň inšpiráciou a dôkazom toho, že priestor (aspoň ten pre závislosť) je skutočne neobmedzený, mi počas jedného z mojich temných období (temnosť bola príznačná predovšetkým tým kruhom pod mojimi očami) stíšeným hlasom vysvetlil, aké zbytočné a nebezpečné je zbavovať sa niečoho, čo je pre nás prirodzené. Je rovnako dobre možné, že v tom štádiu jemného delíria v dôsledku poklesu vitálnych funkcií a spomalenia metabolických procesov som si mojou (vtedy nie celkom jasnou) logikou vyložila jeho slová nesprávne. V každom prípade interpretácia, ktorá mi pod hrozbou bolestivej abstinencie a následného ešte hlbšieho prepadnutia svojej slabosti, odporúčala nepokúšať sa o sebazdokonaľovanie a ďalšie posilňovanie vlastnej vôle sa mi celkom hodila a hodí sa mi až doteraz.

Je to možno alibizmus, ale táto osvedčená prax ma núti ráno vstať z postele za vôňou kávy a vidinou ďalšieho preškrtnutého dňa v kalendári, kedy sa tá moja imaginárna šálka zasa o niečo viac zaplní vriacou vodou. A ja sa budem zasa o par centilitrov viac tešiť na to, až bude plná...

P.S 1: Som ozaj silne závislá, káva je pre mňa ozaj nevyhnutnosťou a celkom vážne sa z toho nechcem vyliečiť. Preto to prirovnanie...

P.S 2: Prečo nie mletá ale instantná? Lebo práve instantná je pre mňa každodenným rituálom. Je prvou príjemnou záležitosťou bez ohľadu na orkán, víchricu, storočnú vodu, dvestoročný sneh a futbalové lopty miesto krúpov.

P.S 3: Autorka tohto článku poslednú odvykaciu kúru podstúpila pred vyše rokom a po jej grandióznom neúspechu sa o nič podobné už viac nepokúša.

P.S 4: Ide o nie veľmi nápaditú alegóriu, ktorej jedinou ambíciou je pobaviť pri rannej presladenej šálke čaju.

P.S 5: Krátke prózy tzv. Bájky mali na konci vždy nejaké morálne (nie mravné...čokoľvek, len nie mravné..) posolstvo. Ako autorka si osobujem právo nanútiť čitateľom toto (koniec-koncov aj Ezop to urobil. V tom príbehu o zajacovi a korytnačke – ako sa vôbec mohli stretnúť??- by som ja vypichla určite niečo realistickejšie.... napr. Korytnačka a zajac by spolu nemali pretekať...) : Sú závislosti a závislosti. Tak ako sú aj závisláci a potom ešte závisláci.

P.S 6: Všetky postavy a šálky sú skutočné, akákoľvek podobnosť s realitou nie je dielom náhody a autorka si na ňu osobuje autorské práva.