Vždy som patrila do tej nešťastnej skupiny zásadových, pevných na svojich princípoch trvajúcich egocentrických ľudí. Teda patrila som sem dosť rokov na to, aby som mohla hovoriť o akomsi „vždy“. Ale vždy zjavne neznamená to isté, čo stále a už vôbec sa nepodobá na „teraz“.
Teraz som totiž členom skupiny, ktorej konštantná nie veľmi šťastnosť sa zmenila na instantné šťastie. Vlastne sa to svojím spôsobom podobá tomu červenému hrnčeku Nescafé, ktorý vám prišiel po zaslaní obálky plnej čiarových kódov. A tak mám hrnček, ktorého dno nie je vidieť zasypané granulkami kávy a abstinenčný pohľad k tomu. Chýba už len vriaca voda. Nesladená a bez mlieka.
Moje dávne pokusy o liečbu zo závislosti na káve sa skončili všetky do jedného bez výnimky rovnako. Rovnakým neúspechom, bolesťou hlavy. Jeden môj známy, ktorého stupeň závislosti na kofeine je pre mňa ospravedlnením a zároveň inšpiráciou a dôkazom toho, že priestor (aspoň ten pre závislosť) je skutočne neobmedzený, mi počas jedného z mojich temných období (temnosť bola príznačná predovšetkým tým kruhom pod mojimi očami) stíšeným hlasom vysvetlil, aké zbytočné a nebezpečné je zbavovať sa niečoho, čo je pre nás prirodzené. Je rovnako dobre možné, že v tom štádiu jemného delíria v dôsledku poklesu vitálnych funkcií a spomalenia metabolických procesov som si mojou (vtedy nie celkom jasnou) logikou vyložila jeho slová nesprávne. V každom prípade interpretácia, ktorá mi pod hrozbou bolestivej abstinencie a následného ešte hlbšieho prepadnutia svojej slabosti, odporúčala nepokúšať sa o sebazdokonaľovanie a ďalšie posilňovanie vlastnej vôle sa mi celkom hodila a hodí sa mi až doteraz.
Je to možno alibizmus, ale táto osvedčená prax ma núti ráno vstať z postele za vôňou kávy a vidinou ďalšieho preškrtnutého dňa v kalendári, kedy sa tá moja imaginárna šálka zasa o niečo viac zaplní vriacou vodou. A ja sa budem zasa o par centilitrov viac tešiť na to, až bude plná...
P.S 1: Som ozaj silne závislá, káva je pre mňa ozaj nevyhnutnosťou a celkom vážne sa z toho nechcem vyliečiť. Preto to prirovnanie...
P.S 2: Prečo nie mletá ale instantná? Lebo práve instantná je pre mňa každodenným rituálom. Je prvou príjemnou záležitosťou bez ohľadu na orkán, víchricu, storočnú vodu, dvestoročný sneh a futbalové lopty miesto krúpov.
P.S 3: Autorka tohto článku poslednú odvykaciu kúru podstúpila pred vyše rokom a po jej grandióznom neúspechu sa o nič podobné už viac nepokúša.
P.S 4: Ide o nie veľmi nápaditú alegóriu, ktorej jedinou ambíciou je pobaviť pri rannej presladenej šálke čaju.
P.S 5: Krátke prózy tzv. Bájky mali na konci vždy nejaké morálne (nie mravné...čokoľvek, len nie mravné..) posolstvo. Ako autorka si osobujem právo nanútiť čitateľom toto (koniec-koncov aj Ezop to urobil. V tom príbehu o zajacovi a korytnačke – ako sa vôbec mohli stretnúť??- by som ja vypichla určite niečo realistickejšie.... napr. Korytnačka a zajac by spolu nemali pretekať...) : Sú závislosti a závislosti. Tak ako sú aj závisláci a potom ešte závisláci.
P.S 6: Všetky postavy a šálky sú skutočné, akákoľvek podobnosť s realitou nie je dielom náhody a autorka si na ňu osobuje autorské práva.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára