Nosím fialové pančuchy a som ochotná si v sobotu ráno privstať, aby som si mohla pozrieť animované rozprávky a Alfa. Až doteraz som to pokladala za dôkaz o tom, že nestarnem. Omyl. Starnem aj ja. Starnem a asi lenivejem...Alebo keď tak o tom teraz premýšľam, to asi nebude záležitosť mojej lenivosti.
Pred týždňom som sa natriasala smiechom na konštatovaní, ktoré padlo v jednom rozhovore: „Veď ja žijem v taške“. O týždeň neskôr konštatujem, že ja „žijem v kufri“, smiech ma už ale prešiel. Každé ráno sa budím s kropajami potu na čele pri predstave, že rozhodnutiu, čo na seba a následnému dolovaniu z útrob telesa, do ktorého by som sa pohodlne zmestila aj s nočným stolíkom a lampou sa už ďalej nebude dať unikať. Rovnaká tortúra sa spája aj niečím takým základným, ako je umytie si zubov alebo rúk. Pomaly začínam uvažovať, kde je tá pomyselná hranica humusáctva a rezignácie, kedy kapitulujem a začnem upúšťať od základných hygienických návykov (za základné nepokladám líčenie, odličovanie, používanie dermatologických medikamentov, strihanie nechtov na nohách a pilovanie tých na rukách, o niečom takom ako je lakovanie a odlakovanie nemá žiaden zmysel hovoriť).
Poriadok, cháp bezproblémová priechodnosť izbou, prehľadnosť v šatníku a botníku, pravidelné vetranie, priestor na knihy, to je asi dôvod, pre ktorý sa vyberiem do verejnej knižnice a požičiam si nejaké verneovky a budem si čítať science-fiction, keď mi už bolo odopreté právo ho prežívať.
To všetko značne obmedzuje moje možnosti sa socializovať, keďže som nadobudla dojem, že som jediná, kto balansuje na pokraji nervového zrútenia. Možno sú to ozaj prvé prejavy mánio-kompulzívnej poruchy, ale v takom prípade ňou trpí väčšina ľudí, ktorých poznám a niektoré prípady sú obzvlášť závažné. Teda....na jednu výnimku. Moju spolubývajúcu Američanku, ktorá ma privádza do absolútneho šialenstva tým, ako s prehľadom zvláda spať bez posteľných návlekov, bez čohokoľvek, čo by aspoň v princípe pripomínalo niečo ako pyžamo. Týždeň v tých istých rifliach, bunde a uzavretých topánkach by bol rovnako nad moje sily. Viem si predstaviť, ako sa asi v duchu zabáva na tej švihnutej Európanke so srnčím pohľadom miešajúcim sa s nádejou v očiach, že nájde pochopenie pre ustieľanie postele a fakt, že aj keď trávime väčšinu dňa niekde mimo, je celkom príjemné vrátiť sa späť a nájsť miesto veľkého bordelu len bordel. Presne tak málo mi stačí.
Záver: buď je ona ozaj mladá a ja som zostarla bez toho, aby som to postrehla, alebo moji rodičia spravili niekde chybu a vychovali úzkostlivého asociálneho pokrytca bez zmyslu pre kolektív (skupinové žitie v chaose a bordeli) a spoluprácu (skupinové tvorenie chaosu a bordelu).
Už mi začínajú vystupovať na čelo tie kropaje...zase sa mám rozhodnúť? Ale tentokrát by to mohlo byť aj bez toho hlbinného prieskumu batožiny. Ozaj mi stačí málo...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára