Posledných pár dní zniem a koniec-koncov sa aj cítim ako stará hrdzavá plechovica. Vlastne tento stav v mojom pomyselnom rebríčku život znepríjemňujúcich záležitostí dlhodobo bojuje o pozíciu v jeho prvej polovici. Som si istá, že menej ako sa mne chce opisovať prvé štyri priečky sa chce už len vám o tom čítať.
V každom prípade moje hľadanie lepšej osoby (…?....) v sebe a svojom vnútri sa nevyhnutne musí spájať s určitou mierou obetovania svojho pohodlia a egocentrických manipulátorských chúťok. A obetavosť má predsa rôzne podoby. Túto mantru som si dookola mlela v duchu (hoci za to, že to nepočulo aj zopár bezďákov okolo by som veľa nedala), dokonca aj v momentoch, kedy som si s trochu zmenšenou dušičkou už vyše polhodiny intenzívne civela na zápästie a silou vôle urýchľovala beh času a ručičiek. Ba aj vtedy, keď som sa zúfalo snažila nepočúvať trojhodinovú príhodu uhrovitého výrastka, ktorá napokon aj tak nemala žiadnu pointu. A rovnako aj v momentoch, kedy som sa nadutá a zo všetkou noblesou, akej len môže byť niekto schopný po 7 hodinách cesty, Ferkovom liehovitom príbehu o rozpade jeho manželstva a božskej Božke, čo robí v staničnej trafike či pubertálnom rehogrganí zdvihla zo svojho miesta. Že som pri tom zhodila svoju tašku, zakopla do tej s laptopom a napokon som pri nej skoro nechala aj nohavice vo mne len vyvolalo ďalší pocit hrdosti z prekonanej prekážky, vztýčila som hlavu a potichučky v duchu aj ukazovák všetkým tým čumilom okolo. Vypochodovala som odtiaľ s baretkou narazetnou na hlave a klimatizačným vírusom, o ktorom som sa mala dozvedieť až neskôr.
Nasledovali dva dni, kedy som sa po šiestich hodinách spánku zobudila svieža ako rybička, napriek občasnému zachrochtaniu, zaškrípaniu, zamrmlaniu a hlasnému dýchaniu. Viem, že v noci občas slintám, gestikulujem so značným dôrazom, potichu sa vrtím a môj žalúdok ten sa vrtí zas o čosi škŕkavejšie. Avšak došla som k záveru, že možno trochu perverzne ale práve to sú veci, ktoré v nás vzbudzujú pocit bezpečia. Navyše....
Pri zmienke o dvadsiatich rokoch ma oblieval studený pot a napadali mi cynické poznámky líznuté morbídnym čiernym humorom. O čom sa dá baviť 20 rokov? A potom mi to napadlo....Vďaka za ľudský organizmus a všetky jeho metabolické procesy, zvyky, zlozvyky a nervové tiky. Ak nemeliete tak rýchlo ako ja, tak máte vystarané o príjemný chvíľami milo rozpačitý rozhovor do obeda. No a s pribúdajúcim vekom to naberá na rozmanitosti a farebnosti. Plus už viac nemusíte so splašeným srdcom a zrýchleným dychom vypĺňať zaručené testy o tom, či vám dôveruje. (ja už tiež nebudem musieť... Môj hrdina mi po tomto kúpi na Vianoce tie najlepšie tesniace štuple do uší.) Priamo úmerne so štylistickou náročnosťou rozhovoru rastie nevyhnutnosť dôverovať si...
Aby som sa ale vrátila späť ku môjmu momentálnemu usoplenému stavu, kedy jediným kýchnutím ničím Amazónsky dažďový prales, líham si do postele už vopred vytočená s vedomím, že si do nej ľahnem určite ešte zo trikrát...Vtedy veľmi netúžim rozprávať, ale po tom ako som prednedávnom urobila po masívnom kýchnutí mikrofón telefónu znovu použiteľným a začula zopár vcelku zaujímavých detailných otázok, som ostala chvíľku trápne zarazená a hneď v tej ďalšej som si uvedomila, že na druhej strane je osoba a obetovala svoju chuť do jedla záujmu o môj zdravotný stav (sebaobetovanie má predsa rôzne podoby...) Teda rovnako ľudský človek ako ja. Presne ten, čo občas tak hlasno dýcha a usoplenú ma už aj tak videl. A tak som sa pri naturalistickom opise mojich respiračných problémov za posledný týždeň cítila hádam najkomfortnejšie. Je až neuveriteľné koľko intimity v sebe môže mať takáto situácia. Tuším by som mu už zverila aj zápalovoprieduškové pľuvadlo..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára