V prípade transplantácie orgánov sa okolo trinásteho dňa prirodzene dostaví imunitná reakcia – rejekcia, čiže odmietnutie voperovaného orgánu. Ako tomu zabrániť? V minulosti sa na oslabenie imunitného systému používalo ožarovanie kostnej drene rontegenovými lúčmi. Výsledok? Nezvratná deštrukcia obranyschopnosti. Dnes sú pacientom podávané lieky, ktoré balansujú na hrane medzi úspešnou operáciou a nespočetnými infekciami. Medicína dokáže zázraky...
Čo však ak príčinou rejekcie nie je len jeden orgán ale celá ľudská bytosť? Prečo doposiaľ nemáme efektívne liečebné postupy, ktorými by sme zabránili nepríjemným situáciám?
Ak platí zákon akcie a reakcie, tak rejekcia by mala vyvolať NIEČO. Aké však má byť to NIEČO? Je možné reagovať správne? Odmlčať sa alebo hrať hru „veď to bol len dobrý vtip“ a pokúsiť sa vykorčuľovať so zvyškami dôstojnosti a sebavedomia? A vôbec musí byť odmietnutie niečím ponižujúcim? Pocit úľavy, chvíľa bez strachu, moment takmer dokonalej istoty....oslobodzujú. A sloboda neponižuje, práve naopak, slobodní sme si rovnejší ako inokedy. Bez kameňa uviazaného o chodidlo vyplávate k hladine, ku kyslíku a lúčom svetla rýchlejšie. Sloboda má v sebe niečo ľudsky zvrhlé, nejakú skazenú črtu.
Kedy sa sloboda stáva prejavom zvrhlosti? Kedy zvrhlosťou samou? Keď ju nevedome obrátime proti niekomu stojacemu oproti a celkom vedome pociťujeme radosť, opojenie kontrolou nad inou bytosťou. Alebo keď necítime nič. Pocit prázdna bolí, necítime ani len to . Cynizmus najhrubšieho zrna. Cynické skúmanie vlastných možností a hraníc trúfalosti. V konečnom dôsledku je však zvrhlým cynizmom a bezhraničnou trúfalosťou ľútosť. Akceptovanie čohosi, o čom nie sme presvedčení je zbabelou lžou, ktorá umelo predlžuje (ne)existenciu „vzťahu“ (v najširšom slova zmysle).
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára