O flexibilite, spoľahlivosti, schopnosti vykonávať "nie len administratívnu prácu" a iných prednostiach - časť 2.

Nasledujúci deň 06:50 CET
Aj keď je nepochybne možné, aby ste v priebehu necelých 12 hodín zabudli na sídlo firmy, do ktorej máte nastúpiť, moji budúci zamestnávatelia prišli na geniálne preventívne opatrenie. Pomaly som začínala chápať vodivý význam toho takmer organizovaného vreskotu, hoci ako sa neskôr ukázalo, mylne...Skutočná podstata bola ďaleko za možnosťami mojej predstavivosti.
Môj tréner...celkom sympaťák...jednoducho ho predo mňa postavili, bez akýchkoľvek okolkov a zbytočného mrhania časom na banality typu predstavenie, čím by mi boli nepochybne ušetrili trápnu situáciu...tmavé vlasy, iskrivé oči, nemiznúci úsmev, to celé v obale - tmavom obleku a čiernej košeli previazané tyrkysovo – čiernou prúžkovanou kravatou. Faktom ale ostáva, že ani X nestrácal čas a okamžite sa ma opýtal na priateľa a hneď vzápätí ma informoval o tom, že osobné vzťahy nie sú žiadúce, príležitostný sex vítaný...ak by som aj mala chuť, v tej chvíli by ma bola prešla...

Nasledovalo to, čo mi zobralo všetky slová...úprimne, vyhlásenie, že si ideme urobiť atmosféru, ma rozhodne neupokojilo. Čo by napadlo vám?
V „zasadačke“ bolo viac ako 10 pre mňa celkom nových neznámych ľudí – mladý kolektív, na môj vkus trochu primladý. Každopádne... s tým, čo prišlo som nemohla, nemala ako počítať. Dostali sme čisté papiere a klamlivo primitívnu inštrukciu nakresliť seba ako zvieratko na jednu stranu, na druhú zvieraciu podobu kohokoľvek v miestnosti. Vzhľadom na to, že moje umelecké schopnosti začínajú pri kvietku s 5 – 6 lupeňmi, zahŕňajú hmyz s rôznym počtom končatín a končia pri vyškerenom ježkovi...sa odo mňa nedal očakávať žiaden majstrovský kus. Berúc do úvahy, že som vedela meno jedinej osoby, robilo mi dosť značné ťažkosti vystihnúť niečí charakter v animálnej podobe. Takže som si pridala 4 nohy, tykadlá a zopár bodiek a snažila sa vcítiť do pozície drobného bezstavovca, môj tréner dopadol o čosi lepšie – mal len o 2 nohy viac a pribudlo zopár pichliačov. Nikdy by som neverila, že partia dospelých ľudí môže mať takú radosť z toho „jasliarenského“ výkonu.

Náplň mojej práce sa mi mala začať ozrejmovať až počas „briefingu“, kde nám bolo stručne vysvetlené, ako prejsť cez rozum priemernému človeku a vymámiť od neho podpis zmluvy a kúpu niečoho, čo nieže nepotrebuje, ale čohosi, čo priam nechce. Nebudem sa tu o tom rozširovať, no ak vás náhodou niekto osloví s čímsi takým, neskočte na to...ani v prípade, že vám sľúbi sobáš.

Zvykla som si žiť s aspoň tou drobnou štipkou zmyslu pre humor, ktorú som zdedila. Napriek tomu som sa nevyhla istým pochybnostiam...Každému zamestnancovi je počítačom pridelené číslo, na základe ktorého mu bude vydaná výplata. Otázka znela, ako si ho zapamätám. Naspamäť. A budem ho vedieť aj o polnoci? Asi áno. Asi? Majú vraj podpísanú zmluvu s tetovacím salónom, už sme tam objednané a popoludní sa tam máme zastaviť...Dievčatám ho tetujú na ľavú stranu zadku. Podarený vtip...našťastie... Kolegyňa vedľa, to zobrala vážne, aspoň odtieň pleti tomu nasvedčoval. Koniec bojovej porady...hurá do práce.

Začali sme sľubne...na káve. Rozhovory sa točili okolo nepodstatných tém, môj tréner sa bavil belením čašníčky. Potichu srkajúc zo svojho ranného pomarančového džúsu som si uvedomila, že som pravdepodobne jediná, ktorá brala spoločenské oblečenie vážne a prišla v kostýmových nohaviciach a tope (mal výstrih, ale nič vyzývavé). Ostatné dievčatá boli...no...rozhodne mali väčšie problémy so zvládaním letnej klímy a utekajúcich kilogramov. Neskôr sa ukázalo, že majú lepší cit pre strategické plánovanie ako ja. Po tom, čo sme rozobrali problémy vo vzťahoch prítomných sme sa už konečne mohli začať venovať práci – naháňaniu klientov pre istého mobilného operátora.
Zabralo by priveľa času opisovať všetkých ľudí, ktorých sme oslovili. Bolo fascinujúce sledovať môjho zaškoľovateľa...presvedčí vás aj o tom, že je členom vašej rodiny, najlepší priateľ, donúti vás výmenou za telefónne číslo oklamať otca.

Možno som na tento job zanevrela aj preto, že mi to veľmi nešlo - podľa mojich kritérií. Príčinou bola moja priveľmi profesionálne prezentácia, na ktorej som drela rok predtým práve preto. Ľudí odstrašujem. To rozhodne nemožno povedať o 2 maďarských chalanoch. To, že sú z Maďarska som pochopila až po tom, čo spolu prehodili pár slov. Vy by ste pochopili, že slovo „hungry“ nie je stav žalúdka, ale krajina pôvodu? Okolo prešli dvakrát, na ten tretí sa odvážili a skôr ako som stihla čokoľvek namietať, schytil ma jeden z nich, druhý vytiahol foťák, potom mobil...No...nič... bude zo mňa pozadie maďarského telefónu.

Po x - hodinách som mala náladu pod bodom mrazu, bola som unavená a presvedčená, že tým tresnem hneď teraz (pôvodný plán hovoril až o konci pracovnej). X mi pohotovo ponúkol svoje objatie ako odskúšaný prostriedok boja proti zlej nálade. Odmietla som. S krédom: nikdy sa nevzdávaj si rozpol a takmer vyzliekol nohavice priamo uprostred 1 z najfkerventovanejších ulíc v meste Y. Neviem, či to bola snaha dokázať, že má skutočne tie bledomodré tangá, o ktorých hovoril 1 zo svojich obetí v snahe o podpis na zmluve (čo mu vyšlo) alebo vydarený pokus o vylepšenie môjho momentálneho duševného stavu.

Na moje šťastie sa deň pomaly končil. Čakalo ma už len absurdné zvonenie zvončekom a cesta domov...

Aby som to uzavrela...Úprimne ma potešil ten relatívne malý počet podpísaných zmlúv vzhľadom na množstvo oslovených ľudí...Slováci to vyhrali na body, fandím vám a dúfam, e na to neskočíte a nepodpíšete žiadne papiere na ulici...

P.S: Môj prvý deň v práci bol aj posledným...jednoducho som sa na to vykašľala.