Lingvisticko - cigaretové nesúvislé vulgárnosti

Lingvistika je celkom zbytočná veda, štúdium cudzích jazykov je celkom bezpredmetné a v praxi nevyužiteľné. Vlastne nám život robia ešte komplikovanješím, než bol bez nich. Ako je možné rozumieť niekomu hovoriacemu inou rečou, ak je nad naše sily rozumieť niekomu celkom blízko?
Nepochybne istú úlohu zohráva aj sluch, látka, ktorou zvukové vlnenie prechádza. To všetko môže pôsobiť ako skresľujúci faktor. Len sa mi akosi nechce veriť, že by mohli zmeniť to, čo bolo povedané od samého základu.

Prichádza fáza kladenia si otázok, pričom ani odpovede na ne by na skutočnosti nič nezmenili. Ľudia majú občas masochistické sklony, hoci si to nikdy nepriznajú. A tak sa tríznime v podstate celkom bezieľne, len pre pocit bolesti. Je to taká naša malá závislosť. Bolesť. Máme to skutočne prepracované. Dokonca ani nemusí byť skutočná, veď naša invencia nepozná hraníc. Navyše ľudským bytostiam nejde nič tak dobre ako trápenie, máločo nás dokáže fascinovať viac ako pohľad na bolesť niekoho iného. Nie, my sa v tom priam vyžívame. Pomaly premieľame v ústach, každé jej sústo, aby sme nestratili ani jediný odtienok tej sladkasto-trpkej opojnej chuti. Život sa skladá z detailov...

A potom si sadneme ku káve, zapalíme si cigaretu, aby sme tú oneskorenú pachuť prekryli a hľadiac cez nasprejovanú inovať na oknách začíname premýšaľať. Trochu neskoro. A možno priskoro...pred ďalšou. Jediným pohybom ukazováka tú dotieravú myšlienku odklepneme do ťažkého popolníka pred nami a potichu sa kútikmi úst zasmejeme sami sebe. Ďalší horúci nádych okorenený vedomím jeho dôsledkov. Ale veď prečo nie? Vyhovuje nám to. Vlastne je to ako popol z cigarety na novinovom papieri utorkovej prílohy. Vydýchnete chladne sivastý dym a neostane po ňom ani stopa. Rozplynie sa na milióny jemných čiatočiek. Žiadne prepálené miesta, nijaké jazvy. O dve minúty si zapálite ďalšiu, letmým pohľadom spočítate, koľko ich v celofánovej krabičke ostalo. Upokojujúce. Ničivo pokojné. Preto to robíme, preto sa nezbavujeme všetkých svojich zlozvykov..aby sme nepáchali horšie zlo, aby sme upokojovali len seba, aby sme ničili len seba. Pomaly sa postavíte, naposledy preletíte pohľadom po miestonosti, naposledy sa pokúsite zabudnúť tie tváre okolo, s arogantným pocitom sebaistoty si dvihnente golier kabátu a vykročíte do mrznúcej stojatej tmy...