Musíme robiť celý život kompromisy? Ktoré kompromisy sú najťažšie? Nie je jednoduchšie dopracovať sa k ústupku v konfrontácii s niekým iným ako so sebou samým? Zatiaľ mám pocit, že vyjednávať so sebou...je to negociačný proces bez konca. Vo chvíli, keď začneme byť opojení myšlienkou, že sme to zvládli sa pred nami obvykle zjaví nový problém, ktorého riešenie je v nedohľadne a bude si vyžadovať ďalší ústup z pozícii. Celý život staviame mantinely pre seba samých, dvíhame latku, predlžujeme trať bez toho, aby sme si uvedomili tú neskutočnú podobu s ropovodmi. Z času na čas dôjde k prípadu, kedy je efektívnejšie, lacnejšie a z dlhodobého hľadiska výhodnejšie nastaviť reverzný chod a možno zvýšiť prietok čierného zlata za takýchto podmienok. A čo takto len vylepšiť technológiu? Ľudský génius, hoci sa to zdá neuveriteľné, je predsa len obmedzený. Časom a priestorom. To sú asi jediné relevantné hranice.
A čo ak to s kompromismi nemá nič? Čo ak je to celé rovnako ako všetko ostatné v konečnom dôsledku len o nás? Možno je to niekedy len o trpezlivosti, o tom, kto vydrží viac. Je to o ľuďoch? Iste...zjednodušujúci pohľad na problém...sme rôzni a predsa máme čosi spoločné...Schopnosť robiť kompromisy: niekto ich robiť nemusí a niekto v podstate žije kompromis. Kto je na tom lepšie? Kto má pevnejšiu chrbtovú kosť? Niekedy sa jednoducho nevyhneme reverzném chodu a naopak niekto je taký pružný až je to nechutné..Poznáte to, keď si niekto odporným spôsobom vyhne napríklad prst na ruke... Z nejakého dôvodu však máme tendenciu o takomto človeku hovoriť ako o pevnom charaktere. Pritom ide len o zvláštnu súhru milióna drobností a okolností, ktoré niekoho nepostavili pred podobnú nevyhnutnosť, možno sa vo vhodnej chvíli objavil ktosi iný, nevedomky berúci na seba zodpovednosť za flexibilitu. Aj takto pohodlne a zjavne zásadovo sa dá plávať životom. Nakoniec je to všetko len otázka viery a optimizmu každého z nás. Niekto verí v pomaly a spravodlivo melúce mlyny Božie, niekto verí v iných ľudí, niekto v spravodlivosť veriť prestal a začal v seba.
Neviem, kam zaradiť seba...Možno k tým, ktorí veriť chcú, ale kompromis okolo ich núti byť realistami. Predstavujem si ju...éterickú bytosť s iritujúco záhadným iskriacim pohľadom občas zahmleným a ľahkým posmešným úsmevom na perách, ktorý prezrádza istú mieru odosobnenia, ľahkú formu arogancie súvisiacu s vedomím vlastnej bezzubej sily... Je len jednou z milióna...relatívnych spravodlivostí..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára