Novembrový Rubikon

Je november, milióny ľudí na celom svete ho nenávidia. Ja ho milujem. Akokoľvek absurdne to bude znieť, je to jeden z najúžasnejších mesiacov roka. Milujem tú samotu, tú novembrovú, sivú, premočenú dažďovými kvapkami. Milujem ten ich klepot o dáždnik. Som ten čudák prechádzajúci sa prevlhnutými ulicami s veľkou kabelkou plnou papierov a kníh, nákupnou taškou v ľavej ruke, dáždnikom v pravej, zúfalo sa snažiaci zachrániť ešte stále teplú begetu pred dotieravým prameňom vody valiacim sa odnikiaľ. Ten čudák, ktorý sa podľa vás usmieva celkom nepochopiteľne, ten ktorého určite označíte za blázna.

Je november, a niektoré veci sa jednoducho nemenia. Zaujímalo by ma, či si sa zmenil Ty, či by som Ťa aj napriek tým rokom spoznala. Zaujímalo by ma, či prejdeš okolo tej istej kaviarne, či minieš ten istý antikvariát s tým istým postarším pánom, len o niekoľko rokov vráskavejším. Zaujímalo by ma, či premýšľaš o tom, o čom premýšľam ja práve teraz.

Je november, a niektoré veci sa zmeniť museli, inak by to celé viac nemalo svoj zmysel. Stratila som trpezlivosť alebo odvahu. Možno som sa začala báť. Možno som sa báť už nechcela. Možno mi už nestačil strach príliš vzdialený, aby som dokázala žiť len s ním. Možno to oľutujem. Možno to ľutujem už teraz.

Je november, a mnoho sa ešte zmení. Je to v silách jedinej letenky, jediného dňa, niekoľkých hodín, a predsa mám pocit, že to nezvládnem. Človek s pribúdajúcimi rokmi pohodlnie a začína hľadať istoty, s ktorými môže riskovať. Vždy som bola hazardér a to je niečo, čo sa nemení. Stále ním som. Stále som ochotná riskovať, ale už nehľadám spôsoby ako. To je ten jediný rozdiel. Nedokážem za sebou všetko nechať. A predsa mám pocit nákovy, s ktorým neviem bojovať. A predsa mám pocit, že modré svetlo, november a ešte... by to dokázali. Na teraz však nie. Rozhodla som sa riskovať s vedomím, že nech sa stane čokoľvek, nebudem porazeným hazardným hráčom, s vedomím, že niektoré veci sa zmeniť nemusia...