Neviem, či je v mojich silách spočítať, koľkokrát v živote som už počula tú okrídlenú frázu, ktorou si rady mnohé zjednodušujeme „všetci sú rovnakí“ a naháňalo by mi to hrôzu pri pohľade na niektorých mužov. Spotené veľké amorfné s mobilom založeným v puzdierku na opasku držiacom roztekajúce brucho, peňaženkou v zadnom vrecku, umelou košeľou prilepenou k telu (podľa môjho skromného názoru vytvorenom na základe pozorovania) neoddeliteľným spôsobom, alebo veľmi bolestivým spojeným s nedobrovoľnou epiláciou podpazušia, procesom, na ktorý mužská časť populácie nie je dimenzovaná. Presne to spotené, čo pokladá za absolútny vrchol zšenštilosti používanie čohokoľvek aspoň veľmi vzdialene pripomínajúceho parfém. Tragická je však najmä tá nepriehliadnuteľnosť, neprepočuteľnosť vďaka hrkotaniu zväzku kľúčov na putku ich nohavíc pri ťažkopádnej dupavej chôdzi, ktorá nepozná žiadnu prekážku vrátane vašej nohy. Túto teóriu na šťastie nemám, o čo oprieť, hoci takýchto mutácií homo erectus v adidaskách by sa našlo celkom iste „požehnane“, dokonca ich pokladám za rozhodujúci faktor vplývajúci na rozhodnutie ženy urobiť si vodičák a zadovážiť si motorové vozidlo. A chtiac-nechtiac som sa tak dostala k ďalšej, tej pána Freuda, spočiatku rovnako hrôzostrašnej.
Vlastne teória sama o sebe hrôzostrašná nie je, bol ním skôr moment, keď som si to uvedomila. Žiadna kúpeľňa ma ešte nikdy tak nevystrašila... Pri prvom pohľade bolo jasné, že ju používa muž, uškŕňať som sa začala však až o pár sekúnd po tom, ako som si uvedomila, čo ju pre mňa robí mužskou. Omyl..žiadna záchodová doska, botanická záhrada miesto obkladačiek ani holiaci strojček... Nevinná zubná pasta, kefka, ktorá ma z nejakého dôvodu, doposiaľ neodhaleného, irituje, šampón, pena na holenie. Len som to konečne mohla vidieť v bielom odtieni. Situácia sa nezlepšovala ani pri pohľade na komínky v skrini, pracovný stôl... V priebehu polminúty som bola zorientovaná a tých zvyšných tridsať sekúnd by som potrebovala jedine v prípade blížiacej sa prírodnej katastrofy a stresu pri obmedzovaní škôd.
S hrôzou som si uvedomila, že otázky týkajúce sa detstva môjho hrdinu budú len formalitou. Stačí ak si spomeniem na to môjho cteného pána bratranca a zafarbím to do modra prípadne ochutím. Takže na tom, že podvedome hľadáme či čakáme na niekoho, v tomto prípade na muža, ktorý nám bude svojim spôsobom príbuzný asi niečo bude.
Môj otec týmto prichádza o istú časť svojej originálnosti spojenej hlavne s jeho hudobným vkusom a 100 spoľahlivými spôsobmi, ako ma vytočiť bez ohľadu na množstvo ozónu v atmosfére a prítomnosť tlakovej níže. Doteraz som si to pomerne racionálne vysvetľovala ako dôsledok výchovy jednej generácie rodičov a striasala sa od znechutenia z niektorých poznámok a komentárov vyvolávajúcich deja vu.
Najhorší na tom celom nie je ani tak ten pocit, že páchate podľa všetkého istú formu incestu, ako skôr to sklamanie zo seba samej. Pred pár mesiacmi som sa opájala vlastnou odvahou a adrenalínom z rizika, ktoré som údajne podstupovala a dnes som sa spolu s budíkom zobudila zo svojej ilúzie. A cítila sa zvláštne bezpečne. Viem celkom presne spočítať všetky svoje „poilúziové“ rána a po žiadnom sa na mňa ľudia nepozerali ako na človeka s gurážou vyraziť skoro ráno medzi ľudí s úsmevom a pravdepodobne vyšším než len zvyškovým alkoholom v krvi.
P.S.: Desim sa dna, ked na mojom hrdinovi zacnem badat znaky podobnosti s mojim dalsim muzom, lebo ten ma styri nohy, studeny cumak a je obrasteny blondavou srstou ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára